Choď na obsah Choď na menu
 


Prvá kapitola

Neskôr dostane označenie ako jedna z najprudších búrok v dejinách Severnej Karolíny. Keďže k nej došlo roku 1999, poverčiví ju pokladali za znamenie, za začiatok konca sveta. Ostaní iba krútili hlavami a vraveli, že čosi také sa muselo stať skôr či neskôr. Celkovo zaznamenali deväť tornád, ktoré toho večera dopadli na východnú časť štátu a zničili takmer tridsať domov. Na hradských ležali postŕhané telefónne vedenia, vyvrátilo tisícky stromov, z brehov sa vyliali tri veľké rieky a jediným úderom matky prírody sa navždy zmenili mnohé životy.

Začalo sa to v okamihu. V jednej chvíli bolo zamračené a pochmúrne, ale nie mimoriadne. V nasledujúcej chvíli šľahali blesky, zdvihol sa víchor a z letného neba sa spustil oslepujúci dažď. Kto mohol, ten utekal pod strechu, no ľudia na diaľniciach, ako Denise Holtonova, sa nemali kam uchýliť. Lialo tak prudko, že premávka miestami spomalila rýchlosť na desať kilometrov za hodinu. Dážď, lejúci sa po skle Denisinho auta, takmer všetko zastrel. Prehodila si ponad hlavu krížny popruh bezpečnostného pásu a naklonila sa nad volant. Reflektory boli nanič.

A potom búrka poľavila tak náhle, ako sa začala. Znova bolo vidietť. Denise sa dostala na predný okraj frontálneho systému. Autá pridávali, chceli sa udržat pred búrkou. Pridala aj ona a držala sa s nimi. Pozrela na ukazovateľ benzínu a zovrelo jej žalúdok. Nemá dosť, aby sa dostala domov. Prešlo desat minút a vydýchla si od úľavy. Tabuľa hlásala, že benzín bude po kilometri. Odbočila a zastavila pri prvom otvorenom čerpadle.

Búrka postupovala. Rýchlosťou šesťdesiat kilometrov za hodinu sa dostane do tejto oblasti o necelých pätnásť minút. Denise čo najrýchlejšie natankovala a potom pomohla Kylovi z automobilovej sedačky. Keď šli dnu zaplatiť, musel sa jej držať za ruku, inak nedala. Vnútri bolo natrieskané. Vzala plechovku diétnej koly a potom našla pre Kyla jahodové mlieko. Zvečernievalo sa a Kyle mal rád pred spaním mlieko. Ak sa jej podarí unikať pred búrkou, bude, chvalabohu, pozvyšok cesty spať.

Keď si stala do radu, bola piata. Všetci boli nervózni. Rýchlo, hovoril výraz na ich tvárach, musíme odtiaľto čo najskôr. Z uličky za sebou počula zvadu matky s malým synom. Obzrela sa. Chlapec bol v Kylovom veku, mohol mať štyri a pol roka.

,,Ale ja chcem venčeky!" fňukal chlapec.

,,Povedala som nie. Na dnes si mal dosť sladkostí!"

,,Ale ty si niečo kupuješ!"

Zastali si do radu za Denise a ich zvada pokračovala.

,,Ale mami! Som hladný!"

,,Mal si zjesť hotgog!"

Denise sa napokon dostala k pokladni, zaplatila v hotovosti a zamierila k východu. Usmiala sa na matku za sebou, akoby chcela povedať: ,,S deťmi je to niekedy ťažké, však?"

Žena len prevrátila oči. ,,Máte šťastie," povedala a kývla hlavou na svojho syna. ,,Tento nezavrie ústa."

Denise prikývla so zaťatými ústami, vzala Kyla za ruku a vyšli von. Cestou k autu jej išlo do plaču.

 

DENISE vyšla na diaľnicu pred búrkou. Ďalších dvadsať minút vytrvalo pršalo, ale už to nebola talé hrozné. Vracala sa do Edentonu. Dúfala, že diétna kola ju udrží v svižom stave. Sústredilasa na šoférovanie a prestala myslieť na Kyla. No Kyle tu stále bol.                       

Bola presvedčená, že Kyla je darom od Boha. Narodil sa presne na deň štyri roky po smrti jej matky, ktorá zomrela na mozgovú aneuryzmu. Okrem neho nikoho nemala, bola na celom svete sama. Otec jej zomrel, keď mala štyri roky, a súrodencov nemala. Všetku lásku, ktorú v sebe nosila, sústredila na Kyla. Zahŕňala ho pozornosťou, ale akosi to nestačilo. Žije životom, aký nepredvídala, životom, v ktorom starostlivo zapisuje do zošita Kylov každodenný pokrok. Kyle sa, samozrejme, neponosuje na veci, ktoré spolu každý deň robia. Kyle sa na rozdiel od ostatných detí nikdy na nič neponosuje. Pozrela so spätného zrkadielka.

,,Na čo myslíš, srdiečko?"

Kyle neprevravel áno slovo od chvíle, čo si sadol do auta. Pri jej hlase spozornel. Čakala na reakciu. Nič.

 

DENISE Holtonová bývala v dome, ktorý kedysi patril jej starým rodičom. Po ich smrti ho zdedila jej matka a napokon prešiel na ňu. Nestál za veľa - bola to malá, zanedbaná stavba na trojakrovom pozemku. Postavili ju v dvadstitych rokoch. Dve izby a obývačka síce nevyzerali zle, no kuchyňa už zúfalo volala po moderných spotreičoch. Predná izadná veranda chátrali a Denise mala bez bez prenosného ventilátora pocit, že sa upecie. No mohla tam bývať zadarmo. Už tri mesiace to bol jej domov.

  Zostať v Atlante, kde vyrástla, bolo vylúčené. Keď sa Kyle narodil, ostala s ním doma a žila z peňazí, ktoré zdedila po matke. Keď bude väčší, vráti sa do školy k učeniu, vravela si. No prešli roky a je s ním stale doma. Z učenia sa stala vzdialená spomienka. Namiesto toho ťahala večerné zmeny v reštaurácii, ktorá sa volala Osmičky. Bol to rušný lokál na predmestí Edentonu. Už tridsat rokov patril Rayovi Tolerovi, vyše šesťdesiatročnému černochovi. So ženou vychovali šesť detí. Všetky šli na vysokú. Na zadnej stene viseli kópie ich diplomov a všetci, ktorí tam jedli, o deťoch vedeli. O to sa už Ray postaral.

Ray xhápal. aké ťažké to majú slobodné matky. ,,Vzadu je izbička," povedal, keď ju prijímal. ,,Môžete si tam vodiť syna, pokial nebude prekážať." V izbičke boli dve postele a nočné svetlo - Kylovi tam nebude nič chýbať.

Pracovala štyri večery týždenne, od siedmej do polnoci, a zarábala sotva na toa, aby prežili. Nastupovala do práce trocha neskôr, čo znamenalo menej prepitného, ale nemohla s pokojným svedomím nechť Kyla v izbičke samého, kým bol hore. Keď prišla na siedmu, uložila ho a on hneď zaspal.

Cez coľné večery často sedávala v hojdacom kresle na verande. Rada vonku čítala. V Atlante ju bavilo čítať romány. Dnes si však z miestnej knižnice romány nenosila. Namiesto toho si tam vždy sadla k počítaču, ktorý mal bezplatný prístup na interbet. Hľadala klinické štúdie, sponzorované veľkými univerzitami, a tie dôležité si vytlačila. Zakladala si ich do fasciklov. Mala ich už niekoľko a všetky poriadne hrubé.

Mala aj celý rak kníh o psycholódii; sedávala vonku dlhé hodiny a študovala ich. Keď napokon s čítaním skončila, šla dnu pozrieť spiaceho Kyla a zvyčajne sa ešte vrátila von.

Pustila sa po štrkovom chodníčku k ceste medzi stromami. Tá viedla k pováľnému plotu, ktorý ohraničoval jej majetok. Cez deň sa tam túlali s Kylom a v noci sa tam prechádzala sama. Hneď za plotom začínal les. Tma tam priam dusila, ale po niekoľkých krokoch začula vodu. Blízko tiekla rieka Chowan. Prudko zabočila doprava a odrazu akoby sa pred ňou rozprestrel šíry svet. Videla rieku, 3iroú, pomalú, mocnú, večnú, čiernu ako čas. Vždy si založila ruky a dívala sa na ňu, vstrebávala ju do seba, nechávala sa zalievať pokojom, ktorý z rieky dýchal. Tak zostavala zopár minút, nikdy nie dlhšie, lebo Kyle bol doma sám.

Vždy potom vzdychlaa obrátila sa. Vedela, že je čas ísť.

V AUTE, ktoré stále unikalo búrke, si Denise spomenula, ako v ten deň sedela s lekárom v jeho ordinaácii na Dukovej univerzite. Lekár čítal zo správy o Kylovi.

         Dieťa je mužského pohlavia, v čase vyšetrenia staré štyri roky
a osem mesiacov ... Kyle je pekný chlapec. Úraz hlavy nezaznamenyný.
Matka opisuje tehotenstvo ako normálne...
   Lekár takto čítal niekoľko minút, vypichoval konkrétne výsledky rozličných vyšetrení, až napokon dospel k záveru.
          IQ v normálnom rozsahu, Výrazna zaostalosť
receptívnej a expresívnej stránky jazyka... pravdepodobne centrálna
porucha sluchovej percepcie (CPSP). Príčina nezistená.

 Keď lekár dočítal, s účasťou pozrel na Denise. ,,Inými slovami, " povedal, ,,Kyle má problémy s hovorením. Z dajakého dôvodu - ale nevieme, z akého - nie je schopný vyjadrovať sa na úrovni primeranej jjeho veku, aj keď jeho IQ je normálne. Takisto nie je schoný porozumieť jazyku ako iné štvorročné deti."

,,Viem."

Jej istota ho zaskočila. ,,Je tu poznámka, že ste ho už dali vyšetriť inde."

Denise prikývla. ,,Dala som. Ale tú správu som vám neukázala."

Trocha nadvihol obočie. ,,Prečo?"

 Zaváhala. ,,Môžem byť úprimná?"

 Zadíval sa na ńu a oprel sa na stoličke. ,,Buďťe taká láskavá."

 ,,Kyla v minulých dvoch rokov opakovane diagnostikovali - od hluchoty cez autizmus po ADD. Časom sa ukázalo, že ani jedno z toho nie je presné. Viete si predstaviť, čo je to pre rodiča, keď počuje o svojom sieťati také veci, uverí im, všetko si o nich naštuduje a potom mu povedia, že išlo o omyl?" Lekár neodpovedal. Denise mu pozrela do očí. ,,Viem, že Kyle má problémy s jazykom a verte mi, že som prečítala všetko o problematike sluchovej percepcie. Chcela som, aby jeho jazykové schopnosti otestoval niekto nezainteresovaný, lebo chcem vedieť, v čom konkrétne potrebuje pomoc."

,,Takže nič v tejto správe nie je pre vás novinkou."

 Denise pokrútila hlavou. ,,Nie."

 Odmlčal sa. ,,Chodí k logopédovi alebo psychológovi?"

 ,,Nie. Vyše roka chodil na terapiu, ale nepomáhalo to, tak som ho v októbri vzala preč. Ostala som iba ja."

 ,,Aha." S jej rozhodnutím očividne nesúhlasil.

 Oči sa jej zúžili. ,,Pochopte - aj keď  tieto výsledky hovoria, že Kyle je na úrovni dvojročného, je to zlepšenie oproti tomu, aký bol predtým. Kým nepracoval so mnou, nedošlo k nijakému zlepšeniu."

 Pravda, ľahšie bolo brániť Kyla pred lekárom ako pred sebou samou. Zlepšiť sa zlepšil, ale jazykové schopnosti dvojročného, nad tým niet prečo jasať. Kyle bude mať v októbri päť.

Napriek tomu nad ním odmietala zlomiť palicu. Nikdy ju nezlomí.Každý deň šesť dní v týždni s ním celé hodiny drilovala mechaniku reči. Niektoré dni chápal nové veci ľahko, ale inokdy sa zdalo, že je na tom horšie ako predtým.

Včera strávili celé popoludnie na brehu Chowanu. Kyle mal radosť z člnov na rieke. Bola to zmena oproti normálnemu kolobehu. Keď  pracovali na zdokonaľovaní jeho reči, zvyčajne sedel na stoličke v obývačke. Stolička mu pomáhala v sústredení.

Denise svedomito zaznamenávala jeho pokroky do zošita. Dopísala posledný záznam a spýtala sa, nezdvihnúc hlavu: ,,Vidíš dajaké člny, srdiečko?"

Kyle neodvetil, iba zdvihol do vzduchu malé lietadlo a hral sa, že lieta.

 ,,Kyle, miláčik, vidíš nejaké člny?"

 Vydal zvuk motora. Nevenoval jej pozornosť.

 Pozrela na vodu. Na dphľad neboli nijaké člny. Vystrela ruku a dotkla sa jeho ruky. ,,Kyle? Povedz - nevidím člny!"

 ,,Lietadlo." ( Vietadlo. )

 ,,Viem, že je to lietadlo. Povedz - nevidím člny!"

Zdvihol hračku vyššie a stále na ňu upieral oči. Po chvíli povedal: , Prúdoé lietadlo." (Pvúdové vietadlo. )

 Vzdychla. ,,Áno, prúdové lietadlo." Hľadela mu do tváre. Mal ju taku dokonalú, takú krásnu, takú normálnu. Prstom mu ju obrátila k sebe. ,,Musíme pracovať, aj keď sme vonku, dobre? Musíš povedať, čo ti prikazujem, lebo sa vrátime do obývačky na stoličku. A to by si nechcel, však?"

 Kyle nemal rád stoličku. Keď bol k nej pripútaný, nemohol pobiehať a to sa nepáči nijakému dieťaťu. Stále však so sústredenou pozornousťou pohyboval lietadlom dopredu, dozadu.

 Denise to skúsila znova. ,,Povedz - nevidím člny!"

 Nič.

 Vytiahla z vrecka cukrík. Kyle sa po ňom načiahol, no ona mu ho odtiahla.,,Povedz - nevidím člny!"

 Konečne šepol: ,,Nevidím člny." ( Eidím hlny. )

 Denise sa sklonila, pobozkala ho a dala mu cukrík. ,,Výborne, miláčik. Dobre hovoríš. Vieš tak pekne hovoriť!"

Kyle cmúľal cukrík a znova sa sústredil na hračku.

 Denise zaznačila jeho slová do zošita a pokračovala v učení. Pozrela dohora, rozmýšľajúc, čo v ten deň ešte nepovedal. ,,Kyle, povedz - nebo je modré."

Po chvíli: ,,Vietadlo."

 

 

 DVATSAŤ minút od domova. Po celej oblohe sa klenuli temné mračná. Vytrvalo pršalo. Kylovi sa na zadnom sedadle niečo sívalo. Mykali sa mu viečka. Ktovie, ako sa mu sníva, zomýšľala Denise. Sú to sny bez slov? Film, ktorý mu beží hlavou a sú na ňom raketové lode a prúdové lietadlá, ženúce sa po nebi? Alebo sa mu sníva s tou hŕstkou slov, ktoré pozná? Rada si predstavovala, že v snoch sa ocitá vo svete, kde mu každý rozumie a deti od neho nebočia, lebo nerozpráva.

 Spomenula si na Bratta Cosgrova, Kylovho otca. Bol to typ, aký vždy priťahoval jej pohľad - vysoký, štíhly, s tmavými očami a ebenovými vlasmi. V tom čase mala dvadsaťtri rokov, bola slobodná, učila druhý rok. Videla ho na večierku a spýtala sa priateľky Susan, kto je to. Dozvedela sa, že pracuje v New Yorku v investičnej banke. Vrhla pohľad jeho smerom, on pohľad opätoval. Ich oči sa takto stretali štyridsať minút, kým k nej prišiel a pozdravil ju. Z večierka odišli spolu krátko po jedenástej, v hotelovom bare si sadli na pohárik, pritom očami flirtovali a skončili v posteli. Vtedy sa s ním videla prvý a posledný raz. Vrátil sa do New Yorkua ona k svojej práci. v Tom čase to veľa neznamenalo. O mesiac to však znamenalo zrazu veľa. Zašla k lekárovi, ktorý potvrdil, čo už dávno vedela. Bola v druhom stave.

 Zavolala Brettovi, dostala sa na záznamník a nechala mu odkza, aby sa s ňou spojil. Ozval sa o tri dni. Počúval, potom vzdychol a zaznelo to podráždene. Ponúkol sa, že zaplatí potrat. Ako katolíčka potrat odmietla. Nahnevane sa jej spýtal, či si je istá, že dieťa je jeho. Zatvorila oči, upokojila sa, neskočila na návnadu. Áno, je jeho. Čo od neho chce? spýtal sa. Odvetila, že nič. Potrebuje len vedieť, či chce figurovať v živote dieťaťa. Na druhom konci počula jeho dych. Nie, vyhlásil napokon. Je už zasnúbený.

 Odvtedy s ním už viac nikdy nehovorila.

 Mal by Kyle tieto problémy, keby bol pri ňom otec? Nebola si istá. Neurobila niečo v ťarchavosti? Nie je tomu navine ona? Silou vôle si tieto otázky vytláčala z hlavy. No niekedy v noci prichádzali chvíle, keď sa vracali. Boli ako lesní duchovia, nedali sa držať na uzde večne. Srdce sa jej vždy naplnilo smútkom.

 No mávala aj radosť. Napriek všetkým ťažkostiam bol Kyle úžasné dieťa. Iným deťom neubližoval, nebral im hračky a svoje im požičal, aj keď sa mu nechcelo. Každý deň sa vyskytla chvíľa, keď túžila pribehnúť mu na pomoc, keď chcela dať ostatným najavo, že síce vyzerá normálne, ale v mozfu má niečo zle prepojené. Urobila to však málokedy. Ak mu oni nedajú šancu, oni tým stratia.

 Bol najmilším dieťaťom, aké kedy videla, a keď sa usmial, bol jednoducho prekrásny. Vždy sa naňho usmiala aj ona a jemu neschádzal úsmev z tváre. V takých chvíľach sa jej na zlomok sekundy zmocnil pocit, že je všetko v poriadku. Povedala mu, ako ho má rada, a jeho úsmev sa ešte rozšíril, no keďže nevedel dobre rozprávať, niekedy mala pocit, že ona jediná vidí, aký je úžasný. Nebol jej schopný povedať ani len to, že ju ľúbi.

 Myšlienky sa jej uberali týmito známymi cestami, keď odbočila starým datsunom so končín, ktoré už poznala. Ešte desať minút. Prejsť zákrutou, potom cez most k Edentonu, potom doľava na Charity road. A po kilometri bude doma. Prechádzala cez bezmenny Albemarle. Bývalo tu málo ľudí. Na ceste zbadala jeleňa. Stál primrazený blížiacimi sa reflektormi.

 Skočila na brzdy. Začula skučanie pneumatík a vzápetí cítila, ako stratila styk s mokrou klzkou hradskou. A jaleň sa stále nehýbal. Zrazí ho. Denise vykríkla a strhla volant. Auto dostalo šmyk a o vlások jeleˇa minulo. Ten sa napokon vytrhol z tranzu, ale pre ňu už neskoro. Odskočil, ani sa neobzrel.

Stromy neboli od hradskej ani desať metrov. Denise znova ponicky strhla volant, no auto letelo vpred, akoby neurobila vôbec nič. Narazila do cyprusu, začula škripot skrúcajúceho plechu a trieštiaceho sa skla. Prudko k nej poskočil predok auta. Keďže bezpečnostný pás mala iba cez brucho, a nie cez plecia, hlava jej vylete dopredu a tresla do volantu. Čelo jej rozčesla ostrá, pálčivá bolesť.

 A potom už nebolo nič.

 

 ,,HEJ, pani, ste v poriadku?"

 Tento cudzí hlas ju pomaly vrátil do sveta. Necítila nijakú bolesť, ale na jazyku mala trpkoslanu chuť krvi. S námahou otvorila oči.

 ,,Nehýbte sa. Zavolám sanitku."

 Ledva tieto slová zaregistrovala. Všetko bolo rozmazané. Obrátila hlavu k nejasnej postave, ktorú videla kútikom oka. Muž, tmavé vlasy, žltý plášť do dažďa... obracia sa...

 Cítila, ako do auta šibe dážď. V tme sa ozývalo syčanie, ako keď z chladiča uniká para. Pomaly sa jej vracal zrak. Na lone mala úlomky skla... na volante pred sebou zbadala krv. Nič nechápala. Nutila sa do sústredenia. Volant... auto... vonku tma.

 ,,Och, bože!" Všetko sa jej vrátilo. Jeleň... šmyk! Obrátila sa na sedadle dozadu. Kyle tam nebol. Pásy na sedačke boli odopnuté a zadné dvere na jeho stane otvorené.

Cez okno zavolala na postavu, ktorá ju prabrala. Postava sa obrátila a vykročila k nej. Z úst sa jej vydralo zastonanie. Neskôr si spomenula, že sa v týchto chvíľach v§bec nebála. Bola presvedčená, že ten muž - nech je už ktokoľvek - pomohol Kylovi z auta. Teraz stál pri one a vravel: ,,Počujte, nerozprávajte. ste dosť dobitá. Volám sa Taylor McAden a som hasičč. Zavolám vysielačkou pomoc."

Prevalila hlavu a zaostrila naňho rozbehaný zrak. ,,Máte môjho syna, však?"

 Vedela, aká bude odpoveď, aká by mala byť, ale tá neprichádzala. Muž pokrútil hlavou. ,,Nie. Práve som prišiel. Čo je s vaším synom?"

 Až vtedy ňou otriasol prvý príval strachu.

 ,Môj syn bol vzadu!" Denise si rýchlo odopla pás, nedbajúc na bolesť v zápästí a v lakti. Muž mimovoľne cúvol, keď násilím otvárala dvere. Zaprela sa do nich plecom, lebo sa nárazom trocha pokrútili. Keď vstala, takmer stratila rovnováhu.

,,Nemali by ste sa hýbať..."

 Nevšímala si ho a, opierajúc sa o auto, prešla na druhú stranu, kde boli Kylove otvorené dvere. Nie, nie, nie, nie...

 ,,Kyle!" Neveriacky sa naklonila dnu, kde mal byť. Do hlavy sa jej navalila krv a s ňou prenikavá bolesť. Denise ju však ignorovala.

 ,,Pani..."

 Zdrapla ho za ruku. ,,Nevideli ste ho? Malého chlapca... hnedovlasého? Bol so mnou v aute!"

 ,,Nie, ja..."

 ,,Pomôžte mi ho nájsť! Má len štyri roky!"

 Zvrtla sa a pri tomto prudkom pohybe stratila rovnováhu. Znova sa zachytila auta. ,,Kyle!" skríkla už zdesená.

 Muž konečne pochopil a prebehol zrakom okolie. ,,Nevidím ho."

 ,,Kyle!" Skríkla z plných pľúc a v duchu sa pritom modlila. Jej výkrik takmer prehlušila búrka, ktorá sa už naplno rozbesnila, no Taylora popohnal do akcie.

 Vydali sa každý opačným smerom a obaja vykrikovali Kylovo meno. Ohlušujúco sa však valil dážď. Taylor sa po niekoľkých minútach rozbehol k svojmu autu a zavolal na hasičskú stanicu.

 V močarisku sa rozliehali len dva hlasy - Denisin a Taylorov. Pre dážď jeden druhého nepočuli a dieťa už vôbec nemohli počuť. Napokon sa ukázali ďalší dvaja hasiči s baterkami v rukách.

 ,,Pomôžte mi nájsť moje dieťa!" vzlykala Denise.

 Vyžiadali si ďalšiu pomoc. Prišli ďalší. Už hľadalo šesť ľudí. Taylor našiel asi päťdesiat krokov od miesta havárie Kylovú deku, zachytenú v kríkoch.

 ,,Je jeho?" spýtal sa.

 Len čo jej ju podal, Denise sa rozplakala.

 Hľadali už tridsať minút a po Kylovi akoby sa zľahla zem.

 

 NEVEDELA si to vysvetliť. V jednej chvíli tvrdo spí na zadnom sedadle a v nasledúcej ho niet. Len tak.

 Také myšlienky sa jej hnali hlavou, keď sedela vzadu v sanitke pri otvorených dverách a blikajúci modrý maják policajného auta zalieval cestu pravidelnými zábleskami. Krížom-krážom tam parkovalo päť-šesť ďalších vozidiel sa zapnutými svetlami a skupinka mužov v žltých plášťoch do dažď sa radila, čo podniknuť. Ich slová zanikali v búrke. Len čo prišla sanitka, prinútili ju, aby prestala hľadať Kxla. Dosiaľ bola omráčená, triasla sa na celom tele a videla rozmazane. Ošetrovaťel vyslovil podozrenie na otras mozgu a chcel ju hneď dopraviť do nemocnice. Zanovito odmietala, kým nenájdu Kyle. Povedal, že môže počkať ešte desať minút. Potom už nebude mať na výber. Rana na hlave jej napriek obväzu stále krvácala. Varoval ju, že stratí vedomie, ak budú čakať dlhšie. Neodídem, opakovala.

 Prišli ďalší ľudia. Policajt, trja dobrovoľníci od hasičov, vodič kamióna, ktorý tade náhodou šiel. Ten, čo ju našiel - Taylor? - povedal ostatným všetko, čo vedel. Okrem nálezu deky toho nebolo veľa. Taylor a policajt, statný plešivejúci muž, zamierili k sanitke.

 Denise držala Kylovu zablatenú deku na kolenách a nervózne ju skrúcala. Stále sa chvela. Je tu tak chladno... A Kyle je tam kdesi bez kabáta. Kyle! Pritisla si deku k lícu a zavrela oči. Kde si, miláčik? Prečo si idišiel z auta? Prečo si nezostal s mamou? Taylo a policajt vošli do sanitky. Taylor jej jemne položil na plece ruku. Otvoril oči. ,,Viem, že je to ťažké, ale muíme vám položiť zopár otázok," povedal.

 Zahryzla si do pery, miene prikývla a zhlboka sa nadýchla.

 Policajt si pred ňu čupol. ,,Som seržant Carl Huddle zo štátnej polície," povedal. ,,Vieme, že si robíte starosti. My takisto. Mnohí z nás sú rodičia a máme tiež malé deti. Všetci ho chceme nájsť tak veĺmi ak vy, ale na to potrebujeme isté informácie - aby sme vedeli, koho vlastne hĺadáme."

 Denise sa trocha vystrela a usilovala sa zviechať. Na obviazanej hlave jej nad pravým okom presakoval veľký červený fľak. Líce mala napuchnuté a modré.

 Prešli si základné veci - meno, adresa, telefónne číslo, zemestnanie, predchádzajúce miesto pobytu, kedy sa prisťahovala do Edentonu, prečo šla autom po tejto ceste, sama nehoda. Seržant Huddle si to zapisoval do notesa. Zvedavo sa jej prizrel. ,,Ste príbuzná J. B. Andersona?"

 John Brian Anderson bol jej starý otec. Prikývla.

 Seržant Huddle poznal Andersonovcov, ako napokon všetci v Edentone. ,,Mohli by ste mi Kyla opísať?"

Denise sa odvrátila, aby si mohla usporiadať myšlienky. Kto môže presne opísať dieťa rečou čísel a mier? ,,Stopäť centimetrov vysoký, prebližne dvadsať kíl, hnedé vlasy, zelene oči."

,,Pamätáte si, čo mal oblečené?"

,,Červené trićko s veľkým Mickey Mausom vpredu. Mickey držal ruku so zdvihnutým palcom. K tomu džínsy - s gumou v páse, bez opaska. Biele topánky. Značku neviem. čosi z Wal-Martu."

,,A kabát?"

,,Kabát nemal. Dnes bolo teplo, aspoň keď sme vyrážali na cestu." Seržant Huddle zvýšil hlas, aby prerušil bubnujúci dážď. ,,Máte v tunajších kančinách rodinu? Rodičov? Súrodencov?"

 ,,Nie. Nijakých súrodencov. Rodičia mi zomrali."

 ,,A vaš manžel?"

 Denise pokrútila hlavou. ,,Nikdy som nebola vydatá."

 ,,Zatúlal sa uz Kyle niekedy?"

Denise si pošúchla spánok, aby odohnala mrákoty. ,,Zopár ráz. Raz v nákupnom centre, raz blízko domu. Ale bojí sa bleskov. Asi preto pdišiel z auta. Vždy, keď sa blýska, zalezie ku mne do postele."

 ,,A tento močiar? Nebál by sa ísť doň potme? Alebo si myslíte, že by ostal blízko auta?"

 Do žalúdka sa jej zahryzol strach. ,,Kyle sa nebojí ostať vonku, ani v noci. Rád sa potuluje po lesoch pri našom dome. Ešte nevie dosť, aby sa bál."

 Huddle na okamih zmĺkol a pozrel sa na hodinky. Bolo dvadsaťdva minút po desiatej. Od nehody prešlo vyše hodiny. Po niekoľkých hodinách bez poriadneho oblečenia príde v tomto daždi k podchladeniu. On ani Taylor pred Denise náročky nespomenuli, čím všetkým hrozí sám močiar. V takej búrke to neboli vhodné končiny pre nikoho, a už vôbec nie pre dieťa. Človek tam mohol navždy zmiznúť, a to doslova.

 Seržant Huddle si zavrel notes. ,,Budeme v tom pokračovať neskôr, ak súhlasite, slečna Holtonová. Do správy budeme potrebovať viac údajov. Najdôležitejšie je teraz začať s hľadaním."

Denise prikývla.

,,Treba aby sme vedeli ešte niečo? Napríklad prezívku, na ktorú reaguje?"

,,Nie. Len Kyle. Ale..." Vtom jej svitlo - to očividné. Och, nie. Prečo o tom nepovedala skôr?

,,Slečna Holtonová?"

Všetko ju zavalilo v jednej chvíli - šok, strach, hnev, odmietania skutočnosti! Neohlási sa im! Zaborila tvár do dlaní.

,,Slečna Holtonová?" začula znova.

Utrela si slzy, ale nemohla im pozrieť do očí. ,,Kyle vám neodpovie, ak naňho zavoláte menom. Musíte ho nájsť. Musíte ho vidieť! Neodpovie!" Koľko ráz už tieto slová povedala? Koľko ráz to bolo iba obyčajné vysvetlenie? Koľko ráz to neznamenolo nič v porovnaní s takým niečím, ako je toto?

Spýtavo na ňu pozreli. Nepochopili. Zhlboka sa nadýchla, prerývane sa nadýchla a pokračovala: ,,Kyle nerozpráva dobre, vie len pár slov. Nikto nevie prečo, ale nerozumie." Obrátila sa od jedného k druhému, aby videla, či pochopili. ,,Samotné volanie nepomôže. Neporozumie, čo budete hovoriť. Nemôže odpovedať. Budete ho musieť nájsť."

Prečo on? Prečo sa to zo všetkých detí muselo stať práve jemu? Denise sa rozplakal.

Taylor jej položil ruku na plece. ,,Nájdeme ho, slečna Holtonová," povedal. ,,Nájdeme ho." 

 

 Druhá kapitola

 O päť minút prišli ďalší štyria muži. Taylor a ostatný práve plánovali pátranie. Tí štyria navyše, to bolo všetko čo mohol Edenton poskytnúť. Od bleskov vznikli tri veľké požiare a stále hrotili strhnuté elektrické vedenia. Na políciu a k hasičom sa valili telefonáty. Každý posudzovali z hľadiska naliehavosti, a ak nešlo o bezprostredné ohrozenie ľudského života, volajúcemu odpovedali, že momentálne nemožno nič urobiť.

Statené dieťa malo tú najvyššiu prioritu.

Prvým krokom bolo postavť autá a nákladné autá čo najbližiešie k okraju močiara na pätnásť metrov od seba a zapnúť diaľkové svetlá. Rozdali sa baterky a prenosné vysielačky. Na pátraní sa zúčasní jedenásť mužov. Rozptília sa na tromi smermi od mieste, kde Taylor našiel deku - na juh, na východ a na západ. Východný a západný sme viedli rovnobežne s cestou. Bolo dosť nepravdepodobné, že by sa Kyle vydal na juh. Rozhodli sa, že jeden z mužov zostane na mieste pre prípad žr by Kyle zbadal automobilové reflektory a vrátil sa sám od seba. Približne každú hodinu vystrelí svetlicu, aby pátrači vedeli, kde sú.

Keď ich seržant Huddle oboznámil s Kylovým opisom, slova sa ujal Taylor. Do močiara chodil na lov a teraz im načrtol, čo ich čaká. Na okrajoch močiara je pôda vlhká, ale zvyčajne nie je zaliata vodou. Plytké jazerá začína tvoriť až po vyše kilometri. Najväčším nebezpečenstvom je však bahno. Uzavrie sa okolo chodidla alebo nohy a niekedy ju drží ako vo zveráku. Unikne z toho ťažko dospelý, o dieťati ani nehovoriac. Dnes večer je však uˇpri hradskej vyše centimetra vody. Bahniśté miesta v spojení so stúpajúcou vodou môžu byť smrtiacou kombináciou. V prospech situácie hovorilo, že nikto z pátračov nepredpokladal, že by sa Kyle dostal ďaleko. Chôdzu mu budú sťažovať strmy a popínavé rastliny a zrejme obmedzia vzdialenosť, ktorú bude schopný prejsť. ,,No podľa matkiných slov chlapec na volanie neodpovie," dodal Taylor. ,,Dávajte pozor na každú stopu - aby ste neprešli pomimo neho."

,,Nevie rozprávať?" spýtal sa jeden z mužov zarazene.

,,Tak povedala jeho matka."

,,Je retardovaný?" spýtal sa iný.

Taylor pri tej otázke zmeravel. ,,Čo na tom záleží? Je to malý chlapec, ktorý sa straatil v močiari, a nevie rozprávať. Viac momentálne nevieme." Zapol baterkul. ,,Ideme."

DENISE ležala v sanitke, ktorá ju viezla do Elizabeth City. Bolo to mesto asi päťdesiat kilometrov na severovýchod, kde mali najbližšiu pohotovostnú službu. Hľadela do strapu, ešte vždy sa triasla a obchádzali ju mrákoty. Dýchla rýchlo, ale plytko, pleť mala chorobne bledú. Prosila, aby ju nechali na mieste, ale povedali jej, že by tam prekážala. Odvetila, že jej je to jedno, a tvrdohlavo vystúpila zo sanitky späť do búrky. Kyle ju potrebuje. Požiadala o pršiplášť a baterku. Po niekoľkých krokoch sa s ňou začal krútiť svet. Hodilo ju dopreddu a spadla. Znova sa jej otvorila rana na hlave. O dve minúty ležala v sanitke na ceste do nemocnice.

,,Nestrácajte vieru, slečna Holtonová," tíšil ju ošetrovateľ. Právr jej zmeral tlak a usúdil, že utrpela šok. ,,Viete, ja tých chlapov poznám. Deti sa tu už stratili, ale vďy ich našli.""

Denise naďalej hľadela do stropu.

,,Chcete, aby som niekomu zavolal z nemocnice?"

,,Nie,"šepla. ,,Nikoho nemám."

 TAYLOR a ďalší dvaja zamierili na juh hlbšie do močariska a ostatok pátracej skupiny mieril na východ a na západ. Viditeľnosť bola slabá, aj pri baterke iba na niekoľko krokov. O  niekoľko minút Taylor už nikoho nevidel ani nepočul. Mal skúsenosti s hľadaním stratených osôb a zrezu si uvedomil, že pátračov je málo. Močarisko v noci, búrka, dieťa, ktoré neodpovie, keď naň volajú... Ani päťdesiat ľudí by nestačilo. Najúčinnejším spôsob pátrania po človeku, ktorý sa stratil v lesoch, je zostať na dohľad od pátrajúceho suseda vpravo i vľavo a postupovať spoločne. S desiatimi ľuďmi sa to robiť nedá. Keď sa rozišli, neostalo im iné, len ísť smerom, ktorý si ten či onem vybral, a svietiť baterkou sem a tam.

Taylor si povedal, že nesmie strácať vieru, a napredoval okolo stromov po čoraz mäkšej pôde.Sám deti nemal, ale bol krstným otcom detí svojho najlepšieho priateľa Mitcha Johnsona. Hľadal akoby šlo o jedno z nic. Aj Mitch bol dobrovoľný hasič a Taylor si ělal, aby tam bol s nimi. Poznal močiar rovnako dobre ako on. Lenže Mitch na niekoľko dní odcestoval.

Močiar bol s každým krokom nepreniknuteľnejší, hustejší, temnejší. Krížom-krážom ležali hnijúce stromy. Do Taylorovho plášťa sa zachytávali popínave rastliny a konáre a voda sa mu dvihla povyše členkov. Osvietil baterkou každú skupinu stromov, každý peň, zasvietil na každý krík, či nenájde dajakú známku po Kylovi. Prešlo niekoľko minút. Potom desať. Potom dvadsať. Potom tridsať.

Taylor pozrel na hodinky - 22:56. Kyle je preč už jeden a pol hodiny, možno dlhšie. Ako dlho ešte vydrží bez podchladenia? Alebo... Taylor zavrtel hlavou, ďalej nechcel rozmýšľať.

Blýskalo sa už každú chvíľu, dunel hrom za hromom, pršalo tak prudko, až to štípalo. Matka síce vravela, že Kyle neodpovie, ale Taylor naňho každú chvíľu volal menom.

Močiar poznal veľmi dobre, lepšie ho nepoznal azda nikto. Tu zastrelil ako dvanásťročný svojho prvého jeleňa a každú jeseň sa vydával hlboko doň na divé kačice. Mal inštiktívnu schopnosť vystopovať prakticky čokoľvek. Edentončania často žartovali, že má nos ako vlk. Keď sa ho pýtali, ako ro robí, odvetil, že vtedy myslí ako jeleň. Ľudia sa smiali. Myslieť ako jeleň? A to už ako? Zatvoril oči. Rozmýšľaj kam by šiel štvorročný chlapec? Dieťa, ktoré sa bojí búrky, ale nebojí sa lesa?

Otvoril oči, keď na nočnom nebi vzbĺkla svetlica, ohlasujúca, že minula celá hodiny. Jedenásť.

Prešlo ďalších tridsať minút a voda mu už siahala dopoly holení. Ohlásil sa vysielačkou - a všetci povedali to isté. Po chlapcovy ani stopy.

Rozmýšľaj. Zaśiel by až tak ďaleko? Mohol by sa taký malý chlapec brodiť takou hlbokou vodou? Nie, usúdil. Kyle by tak ďaleko nezašiel, a navyše nie v džínsoch a tričku.

Vietor zosilnel do prudkých poryvov a zohýbal stromy. Taylora bodal do líc dážď a na východe osvetľovali nebo križujúce sa blesky. Prechádza nad nimi to najhoršie.

Kyle je malý a bojí sa bleskov. Taylor sa zadíval na oblohu a čosi sa v ňom pohlo, čosi sa v ňom formovalo a v hlbine jeho mozgu to dostávalo tvar. Prudký vietor, bodajúci dážď, strach z bleskov...

Taylor vzal vysielačku a všetkým prikázal, aby sa čo najrýchlešie vrátili k hradskej. Tam ich bude čakať

,,Musíme to urobiť takto," povedal pre ostatných trocha záhadne.

 

TAYLOROVA matka Judy McAdenová sa napokon neudržala a zavolala na hasičskú stanice podobne ako mnohé manželky hasičov, ktoré chceli vedieť, čo je s ich mužmiv túto nebezpečnú noc. Celý večer mala podvedomý pocit, že sa stalo niečo zlé.Najprv to zaháňala, ale neblahé tušenie nie a nie zmiznúť. Napokon teda zdvihla telefón v očakávaní najhoršieho. Namiesto najhoršieho sa dozvedela, že v močariskách sa stratil malý chlapec - ,,pravnuk J. B. Andersona." Povedali jej, že Taylor je medzi pátračmi a chllapcovu matku vezú do nemocnice v Elizabeth City.
Judy odľahlo, že je Taylor v poriadku, no vzápätí dostala strach o dieťa. Andersonovcov poznala ako všetci v Edentone. Ba čo viac, poznala Denisinu matku, keď boli ešte obidve malé. Denisina matka sa potom odsťahovala do Atlanty, kde sa vydala za Charlesa Holtona. To bolo pred štyridsiatimi rokmi. Teraz sa jej spomienky z mladosti vrátili. Pamätala sa, ako smútila, keď sa dozvedela, že zomrela. Netušila, ze dcéra jej priateľky sa pritahovala do Edentonu. A teraz sa jej stratil syn. To je teda pekný návrat.
Judy dlho neváhla. Vždy bola činorodým typom a ani v šesťdesiatich troch rokoch jej z elánu neubudlo. Pred rokmi nastúpila po mazelovej smrti pracovt do knižnice a Taylora vychovávala sama. Nieleže uniesla všetko finančne, ale zvládla aj to, na čo bežne treba dvoch rodičov. Tie časy už mala síce za sebou, ale práce bolo stále dosť. Energiu zamerala na pomoc samotnému Edentonu a angažovala sa vo všetkých stránkach tamojšieho verejného života. A popritom ešte stihla pracovať v knižnici tridsať hodín tyždenne.
Dobre chápala strach matiek o deti. Taylor sa celý život ocital v jednej chúlostivej situácii za druhou - dokonca akoby ich priťahoval. Judy vedela, že stratený chlapec musí byt na smrť vydesený, a jeho matka... tá je na tom horšie ako človek s amputivanými rukami a nohami. Navliekla si pršiplášť. Cesta autom v búrke ju neľakala. Matka a syn sa ocitli v nebezpečenstve. Aj keď sa s ňou Denise Holtonová nebude chcieť stretnúť - alebo nebude môcť pre zranenia -, Judy vedela, že by nezaspala, kým jej nepovie, že mestu nie je ľahostajné, čo sa stalo.


O POLNOCI  ožiarila nebo ďlašie svetlica. Taylor sa blížil k hradskej a počul, ako na seba ľudia volajú. Keď vyšiel spomedzi posledných stromov, zbadal, že pribudlo asi desať áut s rozsvietenými reflektormi. Pátrači sa vrátili a oklo nich stáli ľudia, ktorí sa dopočuli o pátraní a prišli pomôcť. Ľudia, ktorí Denise nikdy nevideli. Dobrí ľudia.
Vládla však pochmúrna nálada. Pátrači boli do mitky premočený, zablatený, doškriabaný a vyčerpaný. Keď sa k nim Taylor priblížil, stíchli.
Sezant Huddle sa obrátil k Taylorovi. ,,Našiel si niečo?"
Taylor pokrútil hlavou. ,,Nie. Ale mám istú predstavu, ktorým smerom šiel."
,,Ako to môžeš vedieť?"
,,Je to len odhad, Carl, ale myslí, že šiel na juhovýchod. Tam sme našli deku, to po prvé, a ak šiel tým smerom, mal vietor v chrbte. Malý chlapec by šiel sotva proti vetru. Navyše by ho bodal dážď. A myslím, že chcel myť blesky za chrbtom. Jeho mama povedala, že sa ich bojí."
Seržant Huddle naňho vrhol skeptický pohľad. ,,To nie je veľa."
,,Nie je. Ale je to naša najlepšia nádej."
,,Teda podľa teba by sme nemali pátrať ako doteraz?"
,,Boli by sme priveľmi roztrúsený - a to je nanič. Videl si, ako to tam vyzerá. A pozri teraz. Máme vyše dvatsať ľudí. Môžeme sa rozostaviť a prečesať všetko tým smerom."
Huddle si ho pochybovačne premeral. ,,A čo, ak sa mýliš? Bojí sa bleskov, ale to eŠte neznamená, že má dosť rozumu, aby pred nimi utekal. Má len štyri roky. A okrem toho je nás už dosť, aby sme sa mohli vydať viacerými smermi."
,,Dôveruj mi, Carl."
,,Je to ťažké. V stávke je chlapcov život."
,,Viem."
Huddle vzdychol a obrátil sa. Všetko leží na ňom, za všetko bude nakoniec zodpovedať on. ,,Dobre," povedal. ,,Urobíme, ako navrhuješ. Len sa modlím, aby si mal pravdu."

 

POL jednej v noci.
Judy McAdenová zamierila po príchode do nemocnice k recepcii. Keďže nemocničné poriadky jej neboli cudzie, sestre povedala, že chce ísť za Denise Holtonovou, svojou neterou. Sestra sa jej nič nevypytovala - čakáreň bola plná ľudí - a rýchlo prešla záznamy. Denise Holtonovú dalai na izbu číslo 217, jw to na poschodí, ale už je po návštevných hodinách. Keby prišla zajtra ráno...
Judy odstúpila od priehradky a presvedčila sa, že recepčná sa uuž venuje ďalšiemu v rade. Prešla cez lietacie dvere. O chvíľu sa mihla popri prázdnej sesterskej zbe a mierila k izbe 217.
Trocha odcýlila dvere. V kúte tlmene svietila malá lampa. Judy sa ticho šuchla dnu. Keď za sebou zatvárala, Denise obrátila hlavu a pozerala na ňu. Predtým hľadela na hodiny na stene a pozorovla desivo plynúce minúty. Kyle je nezvestný už takmer štyri hodiny. Štyri hodiny!
Dnu vládlo prítmie, no aj v ňom Judy primrzla, keď zbadala Denise. Napriek obviazanej hlave v nej spoznala mladú ženu, ktorá sedavla v knižnici pri počítači. Áno, je to tá, čo má toho chutného chlapčeka, ktorého zaujímajú knižky o lietadlách. Bože, nie, tento chlapček...
Denise si však tieto veci nespojila, Keď zbadala ženu, ktorá pred ňou stála. Mala ešte prveľmi rozbehané myšlienky. ,,Poznám vás?" vysúkala zo seba napokon.
,,Videli sme sa v knižnici," odvetila Judy ticho. ,,Pracuje tam."
Denise mala privreté oči. V knižnici? Izba sa s ňou opäť rozkrútila. ,, Č tu robíte?"
,,Počula som, že sa stratil váš chlapček. Môj syn je medzi ľuďmi, ktorý ho práve teraz hľadajú."
 Denisine iči poskočili s nádejou i so strachom. ,,Dozvedeli ste sa niečo?"
Judy pokrútila hlavou. ,,NIe, nič. Je mi ľúto."
Denise stisla ústa a mlčala. Zdalo sa, že rozmýšla, čo povedať, kým sa zasa odvráti.
,,Chcela by som byť sama."
Judy nevedla, ako na to zareagovať, a tak povedala t je jediné, čo by bola chcela počuť v takej situácii sama. ,,Nájde ho, Denise."
V prvej chvíli sa nazdávla, že ju Denise nepočula, ale potom postrehla, že sa jej chveje brada a oči sa jej zalievajú slzami. Nevidala však ani hlások. Očividne sa ovládala. V Judy sa ozval materinský cit a stisla jej ruku.
,,A čo ak nie?" Denise hľadela na Judy červenými, podbehnutými očami. ,,Veď ani neviem, či ho ešte hľadajú."
Judy takto zblízka udrela do očí Denisina podoba s matkou. No vzápätí sa jej rozležalo v hlave, čo Denise práve povedla, a myslela už iba na to. ,,Chcete povedať, že vás nikto neinformoval, ako prebieha pátranie?"
,,Neviem nič od chvíle, ako ma naložili do sanitky."
Judy hneď zdvihla telefón. Matke nikto nič nepovedal? To je načisto neprijateľné. Čo neprijateľné, je to kruté!
Rýchlo vytočila číslo hasičskej stanice v Edentone. ,,Tu Judy Mcadenová. Som s Denise Holtonovou v nemocnici, s tou, čo sa jej stratil v močariskách chlapec. Doteraz jej nikto nepovedal, čo sa tam robí... Rozumiem. Ale môžete tam niekoho zastihnúť vysielačkou, nie?...Nie. Nebudem volať späť. Musí to vedieť hneď...Dobre:"
Pozrela na denise. ,,Musíme čakať. Spája sa s nimi vysielačkou. O pár minút sa dozvieme viac. Ako sa cítite?"
Denise sa prvý raz po niekoľkých hodinách usmiala. ,,Ďakujem," povedala.
Prešla minúta, potom druhá a Judy napokon prehovorila. ,,Áno, ešte som tu." Zmĺkla a počúvala. denise napriek všetkému pocítila nádej. Mlčanie sa predlžovalo a Judine ústa sa predlžovali do priamky. Konečne prehovorila. ,,Aha. Rozumiem. Vďaka. Joe. Zavolaj, ak niečo zistíte. My sa zasa ohlásime."
Denise navrela v hrdle hrča. Kyle je stále nezvetný.
Judy zložila slúchadlo. ,,Ešte ho nenašli, ale na pomoc prišli aj ľudia z mesta. Počasie sa trocha zlepšilo. Kyle smeroval na juhovýchod."
Denise to sotva počula.

 

 CHÝLILO sa k pol druhej. Teplota - predtým okolo dvadsať stupňov - poklesla na desať. Celá skupina postupovala už hodinu spolu. Celkove dvadsaťštari mužov sa rozostúpilo na pol kilometra a nechali medzi sebou vizdialenosť, na ktorú videl každý baterku svojho suseda. Chladný svererný vietor ustavične znižoval teplotu a pátrači si uvedomili, že ak majú zastihnúť toho malého chlapca živého, musia ho nájsť v najbližších hodinách.
Dostali sa do oblasti, kde nebol močiarny porast taký hustý. Tam mohli hľadať rýchlejšie. Taylor videl na všetkých stranách záblesky bateriek. Nič neprehlidnú.
V týchto končinách už poľoval. Keďže pôda sa tu trocha dvíhala, bolo tam zvyčajne sucho a zhromaždevali sa tam jelene. Po vyše pol kilometri však pôda opäť klesala pod vodu. Dostanú sa do priestoru, ktorý poľovníci volalali Kačací výstrel. počas sezóny sa tu ukrývali v nízkych posedoch, ktoré lemovali celú oblasť. Ďalej Kyle nemohol zájsť.
Ak, pravda, idú správnym smerom.

  

 HODINY ukazovali 2:26. Kyle bol už nezvestný päť a pol hodiny. Judy namočila uterák a jemne ním Denise omyla tvár. Tá veľa nerozprávala. Vyzerala ako v šoku po bombardovaní - bledá a vysilená, oči červené a sklovité. Judy o druhej opäť zavolala na stanicu, ale povedali jej, že nemajú nič nové. Tentoraz to Denise predvídala a sotva zareagovala.
,,Chceli by ste pohár vody?" spýtala sa Judy.
Denise neodpovedala.
,,Chcete aby som odišla? Aby ste si mohli oddýchnuť?"
Denise sa obrátila k Judy. Videla pred sebou cudziu, no jednako príjemnú ženu, človeka, ktorý nie je ľahostajný. ,,Aj tak by som nezaspala, " šepla. ,,Poviete mi ešte raz, ako sa voláte?" spýtala sa slabým hlasom.
,,Judy McAdenová."
,,A pracujete v knižnici?"
Judy prikývla.,,Videla som vás tam so synom."
,,Teda preto...?" Denise nedokončila.
,,Nie. Prišla som vlastne preto, že s vašou mamou sme boli kedysi dávno kamarátky. Nechcela som, aby ste boli v tejto situácii sama."
Denise otvorila oči a prvý raz sa usilovala zaosriť zrak na Judy. ,,A mojou mamou?"
,,Bývla kus poniže nás. Vyrastali sme spolu."
Zazvonil telefón. Zaznelo to zlovestne a obidve sa strhli.


NIEKOĽKO minút predtým sa Taylor a ostatný pátrači dostali do Kačacieho výstrrelu. Boli asi dva kilometre od miesta nehody a vody v močiari začalo pribúdať. Kyle určite nemohol preniknúť ďalej, stále však po ňom nebolo ani pamiatky. Pátrači sa začali schádzať do skupiniek. Ožili prenosné vysielačky a ozvali sa viaceré sklamané hlasy.
Taylor sa šak nezapojil. Opäť sa usiloval vžiť do Kyle. Určite by sa nedral proti vetru, a keby šiel týmto smerom, blesky by mal za chrbtom. Áno, musel ísť týmto smerom.
Opäť sa zablyslo a Taylor sa strhol. Pri osvetlenej nočnej oblohe ju zbadal v diaľke - hranatú, drevenú, obrastenú lístim. Budka na kačice. Jedna z mnohých. Pripomínali detské domčeky na hranie.
Cítil, ako sa v ňom dvohol adrenalín. Rozbehol sa k búdeke, nútiac sa do pokoja. Od jesene v nej nikto nebol. Obrastal ju divý vinič a krovie. Rozhrnul vinič a strčil dnu hlavu. Baterkou skĺzol po vnútrajšku, očakávajúc, že v kúte natrafí na malého chlapca, skrývajúceho sa pred búrkou.
Videl však iba starnúcu preglejku.
Nebo osvetlil ďalší blesk a Taylor zazrel o päťdesiat krokov ďalej ďalšiu búdku. Rozbehol sa k nej. Rýchlo ju prehľadal. Zasa nič. Zahrešil. Pocit nástojčivosti sa v ňom stupňoval. Rozbehol sa k ďalšej búdke. To skúsenosti vedel, že nemôže byť ďalej ako sto krokov. Nemýlil sa.
Tentoraz sa obrnil proti sklamaniu, keď nič nenájde. Zasvietil dnu a takmer mu zastalo srdce.
V kúte sedel malý chlapec, zablatený, doškriabaný, ufúľaný, ale inak očividne v poriadku. Taylor zavrel oči , nazdávajúc sa, že vidí fatamorgánu, mo keď oči otvoril, clapček tam bol stále, chlapček v tričku s Mickey Mausom.
Kyle zdvihol hlavu k veľkému mužovi v dlhom plášti s prekvapeným výrazom na tvári, akoby ho prichytili pri niečom zakázanom.
..Aoj," vyhŕkol veselo a Taylor sa nahlas rozosmial. Po oboch tvárach sa rozlial úsmev. Taylor si kľakol na koleno a malý Kyle sa vyteperil na nohy a vbehol mu do náručia. Bol premočený, trasol sa, a keď Taylor pocítil, ako sa mu okolo krku zovreli jeho rúčky, do očí mu vyhrkli slzy.
,,Ahoj mužíček. Ty si určite Kyle."


,,JE V PORIADKU. Opakujem, je v poriadku. Teraz je tu pri mne."
Keď povedal tieto slová do vysielačky, všetci pátrači nadšene zajasali. Oznámili to na stanicu, odkiaľ Joe zatelefonoval do nemocnice. Bolo 2:31.
Judy podala telefón Denise, ktorá ledva dýchala, keď si brala slúchadlo. Kneď na to si druhú ruku pritiskla na ústa. Jej úsmev taký srdečný, taký precítený, bol nákazlivý, že Judy mala čo robiť, aby nezačala vyskakovať od radosti.
Denise kládla typické otázky.,,Je naozaj v poriadku?...Kde ste ho našli? Kedy ho uvidím?... Ďakujem, veľmi, veľmi vám ďakujem. Nemôžem tomu uveriť."

 

TAYLOR si vyzliekol plášť do dažďa a zakrútil doň Kyle, aby ho zahrial. Vyniesol ho z búdky, zamieril k ostatným a v Kačacom výstrele sa zdržal len tak dlho, kým sa všetci nezrátali. Nazad vyrazuli v celej skupine.
Päťhodinové pátranie sa na Taylorovi badateľne podpísalo a Kyla niesom s veľkou námahou. Chlapec váťil asi dvatsať kíl a od tejto ťarchy ho nielenže boleli ruky, ale aj do bahna sa zabarál hlbšie. Keď došli k hradskej, kde na nich čakala sanitka, bol už na pokraji vysilenia.
Kyle nechcel v prvej chvíli Taylora pustiť, no ten ho nakoniec prehovoril, aby sa postavil na zem a dal sa vyšetriť.
Dlhá noc sa napokon skončila.

 

SANITKA prišla do nemocnice krátko po ol štvrtej. Na pohotovosti už vtedy vládol pokoj. Lekári čakali na Kyle. Čakali aj Denise s Judy.
Judy prekvapila službukonajúcu sestru, keď k nej prišla do staničnej izby s požiadavkou, aby jej požičala pre Denise Holtonovú invalidný vozík. ,,Čo tu robíte? Neviete, keľko je hodín?" Vyžiadalo si to trocha zaliečania, ale sestre jej naveľa vozík požičala.
Kyle priviezli poležiačky na nosidlách. Lekári i sestry odstúpili, aby uvidel mamu.
V sanitke ho vyzliekli a zabalili do teplých prikrývok, aby mu stúpla telesná teplota. Tváričku mal teraz ružovú a zo všetkých stránok vyzeral lepšie ako jeho mama.
Denise sa vyteperila na nohy a priklonila sa tak blízko, aby ju Kyle mohol vidieť. Hneď si sadol a vkĺzol jej do náručia. Pevne sa držal.
,,Ahoj, mamička," povedal. ( Aoj, mamikka. )
,,ahoj, srdiečko. Si v  poriadku?"
Kyle neodpovedal, ale Denise na tom v tej chvíli ani zamak nezáležalo.


SVITLO zamračené ráno s občasným dažďom. Noviny boli plné nočných udalostí a titulky sa zameriavali predovšetkym na tornádo, ktoré udrelo neďaleko Maysvillu. Zahynuli pri ňom štyria ľudia a sedem bolo zranených.
Denise a Kyle si predbežne ponechali v nemocnici a umožnili im spa´t v jednej izbe. Kyla mohli prepustiť už popoludní, ale Denise si chceli lekári nechať aspoň deň na pozorovanie. Mrákoty už zväčša ustúpili, ale od ostrého svetla ju ešte boleli oči a mala problém v sebe udržať jedlo.
Obaja sa celé predpoludnie dívali v televízii na kreslené rozprávky. Bola medzi nimi aj Kylova najobľúbenejšia - o ustráchanom psovi - Scooby-Doo.
,,Uteká," povedal Kyle, ukazujúc na Scoobyho nohy. ( ´teká. )
,,Áno. Uteká pred duchom. Vieš to povedať?"
,,Uteká pred duchom," povedal. ( ´teká pre duhom. )
Objala ho okolo pliec a potľapkala. ,,Aj ty si v noci utekal?"
Kyle prikývol s oćami na obrazovke. ,,Áno, ´teká."
Nežne sa naňho pozrela. ,,Bál si sa v noci?"
,,Áno, bojí." ( Áno, ojí. )
Hoci trocha zmenil tón, Denise nevedela, či myslí na seba, alebo na Scoobyho. Kyle nechápal rozdiel medzi zámenami ( ja, ty, on, ona  atď.) a nepoužíval ani správne slovesné časy. Aj pojem času sa vymykal jeho chápaniu ( včera, zajtra, včera v noci). Kedného dňa jej možno porozpráva, čo zažil.
Vrzgli dvere a pomali sa otvorili. ,,Klop, klop."
Denise sa obzrela a zbadala vo dverách hlavu Judy McAdenovej.,,Dúfam, že neprichádzam nevhod. Povedali mi, že ste už hore."
Denise si sadla. ,,Nie, pravdaže nie. Dívame sa na televíziu. Poďte ďalej." Diaľkovým ovládačom trocha sstíšila zvuk.
,,Viete, chcela som spoznať vášho syna. V meste sa o nikom inom nehovorí."
Denise nachylila hlavu a hrdo sa naňho zadívala. ,,Tak tu ho máte, môjho malého nezbedníka. Kyle, povedz ahoj, pani Judy."
,,Ahoj, pani Judy," šepol. ( Aoj, ani Hudy. ) Očami stále visel na obrazovke.
Judy si pritiahla k posteli stoličku a sadla si. Potľapkala Kyla po nohe. ,,Ahoj, Kyle. Počula som, že si v noci prežil veľké dobrodružstvo. Tvoja mama sa o teba veľmi bála."
Denise ho po chvíli ticha vyzvala: ,,Kyle, povedz - áno, prežil."
Kyle neodpovedal.
Kyle ešte veľmi dobre nerozpráva," vysvetlila tichým hlasom. ,,V reči trochu zaostáva."
Judy sa mierne predklonila. ,,Ale to nič. Na čo sa dívaš?"
Zasa nič. Denise poklopala Kyle po pleci. ,,Kyle, čo je v televízii?"
,,Scooby-Doo." ( Scooi-oo. )
Judy zažiarila. ,,Aj Taylor sa na to díval keď bol malý." Pomalšie dodala: ,,Je to zábavné?"
Kyle nadšene prikývol. ,,Áno, zábavné." ( Áno, záavné. )
Denisine oči sa pri odpovedi trocha rozšírili a opäť zmäkli. Vďaka Bohu aj za maličkosti.
Judy sa obrátila k Denise. ,,Nuž a inak? Ako vy dvaja?"
,,Tu Kyle je zdravý ako rybička. Keď sa naňho pozriete, nepovedali by ste, že sa mu niečo stalo. A ja - dúfam, že ma zajtra pustia. Nehnevajte sa, že som vám včera nepoďakovala."
Judy ju pohybom ruky zarazila. ,,S tým si nerobte starosti. Som rada, že sa všetko dobre skončilo. Zastavil sa tu už Carl - seržant Huddle?"
,,Ešte nie. Chystá sa sem?"
Judy prikývla. ,,Taylor ráno vravel, že ešte musí dotiahúť zopár vecí."
,,Taylor? To je váš syn, však?"
,,Moje jediné dieťa."
Denise zalovila v pamäti. ,,To je ten, čo ma našiel, však?"
,,Áno. Hľadal strhnuté vedenie, leď natrafil na vaše auto:"
,,Aj jemu by som chcela poďakovať."
,,,Nebol tam sám. Z mesta prišlo pomáhať vyše dvatsať ľudí."
Denise prekvapene zavrtela hlavou. ,,Ale veď ma vôbec nepoznali."
,,Edenton je síce malé mesto, ale má veľké srdce."
,,Prežili ste tu celý život?"
Judy prikývla, priložila si ruku na srdce ako Scarlett O´Harová a pomaly zatiahla: ,,Zlatko, mohla by som ti rozprávať, veci, až by sa ti obočie zauzlilo."
Denise sa rozosmiala. ,,Možno sa nám naskytne možnosť, že sa navštívyme, a potom mi to porozprávate."
,,Určite. Apoviem vám aj o mamičke, keď bola malá."



POOBEDE prišiel za Denise Carl Huddle, aby dokončil papierovanie. Denise, teraz už optimistická a oveľa čulejšia ako večer, na všetko podrobne odpovedala. Kyle sedel na dlážke a hral sa s lietadlom. Keď skončili, seržant Huddle všetko uložil do fascikla a opakom ruky potlačil zívnutie. ,,Prepáčte," ospravedlnil sa, striasajúc zo seba ospanlivosť.
,,Unavený?" spýtala sa Denise účastne.
,,Trocha. Mal som rušnú noc."
,,Ďakujem vám za všetko, čo ste v noci urobili," povedala Denise. ,,Neviete si ani predstaviť, čo to pre mňa znamená."
,,To je predsa samozrejmé. Je to moja práca. Okrem toho mám malú dcérku, a keby sa to prihodilo jej, i jaby som chcel, aby všetci zo šíreho okolia nechali, čo práve robia, a prišli ju hľadať:" Postail sa.
Denise si sadla na posteli vyššie. Mohla by som vám položiť ešte pár otázok ohľadne včerajšej noci.?"
,,Ale pravdaže. Pýtajte sa."
,,Ako to, že ste ho našli? Myslím, bola taká tma a ešte k tomu tá búrka..."
,,Viete, rád by som odpovedal, že to všetko bola skúsenosť a výcvik, ale nie je to tak. Mali sme šťastie. Obrovské šťastie. Dosť dlho sme nemali ani potuchy, ktorým sme sa pustil, ale Taylor usúdil, že Kyle šiel po vetre a chrbtom k bleskom. Mal pravdu."
Kývol hlavou na Kyla, ktorý sa ešte vždy hral s lietadlom. ,,Máte statočného chlapca, slečna Holtonová. Väčšina detí by bola zdesená, ale váš chlapček nebol. To je naozaj neuveriteľné."
Denise zvraštila čelo, akoby rozmýšľala nad tým, čo práve povedal. ,,Počkajte - to bol Taylor McAden?"
,,Áno, ten, čo našiel aj vás." Poškrabkal sa na brade. ,,Objavil ho v poľovníckej búdke a Kyle sa ho nechcel pustiť, kým nebol pri sanitke. Držal sa ho ako kliešť."
,,Kyla teda našiel Taylor McAden?"
Carl prikývol. ,,Akoby mal naňho celú noc zameraný kompas - ale napýtajte sa ma ako."
Keď sa rozlúčili a seržant Huddle odišiel, Denise hľadela dohora do stropu, ale strop v skutočnosti nevidela.
Taylor MyAden? Judy McAdenová? Neverila na náhody, lenže všetko, čo sa stalo v noci - áno, na tom akoby bola napísana šťastná zhoda okolností. Búrka, jeleň, bezpečnostný pás len cez brucho, nie cez plecia, Kyle, ktorý sa zatúlal. Všetko, vrátane McAdenovcov. Jeden z nich ju utešuje, druhý nájde auto. Jeden z nich poznal v minulosti jej matku a druhý našiel Kyla. Zhoda okolností? Osud? Alebo niečo iné?
Ako poslednému napísala Taylorovi McAdenovi, a keď písala, nevdojak bola naňho zvedavá.

 


Tretia kapitola

O TRI dni prešiel Taylor McAden pod zachmúrenou oblohou cez oblúkový vchod cintorína Cyprusový park. Bol to najstarší cintorín v Edentone. Taylor mal na sebe džínsy a pracovnú košeľu. Pršiel rovno zo staveniska, na ktorom práve pracoval. Nenápadne sa vytratil počas obedňajšej prestávky. Zamieril cez trávnik, obchádzajúc staré náhrobné kamene, a zastal, až keď sa dostal do tieňa obrovskej vŕby. Tu na západnej starane cintorína ležal nenápadný žulový blok s prostým nápisom.
Okolo neho rástla vysoká tráva, ale inak bol dobre udržiavaný Pred ním v rúrke zasadenej do zeme zbadal kyticu suchých klinčekov. Nechala ich tam jeho matka a bolo ich jedenásť, každy za rok manželstva. Dávala ich tam každý rok v máji, keď  mali výročie svadby, a robila tak už dvadsaťsedem rokov. Nikdy o tom Taylorovi nepovedala a Taylor sa pred ňou nikdy nezmienil, že ot tom vie. On nechodil na hrob pri rodičovskom výročí, ale v júni, v deň, keď otec zomrel. Naten deň nikdy nezabudne.
Zohol sa a začal vytrhávať dlhšie steblá trávy okolo kameňa. Jeho spomienky na Masona Thomasa McAdena sa skončili náhle v ten strašný deň. Nech sa čo ako usiloval, nevedel si predstaviť, akoby by vyzeral jeho otec dnes, keby žil. V Taylorovej mysli ostal naveky ako tridsaťšesťročný, v tom istom veku, v akom bol práve teraz on. V obývačke na kozubnej rímse mal jeho fotografiu. Už dvadsaťsedem rokov sa na ňu díval každý deň.
Záber vznikol týžden pred nešťastím v teplé júnové ráno pri ich dome. Otec schádzal zo zadnej verandy s udicou v ruke. Chystal sa na ryby k Chowanu. Taylor bol ešte dnu, bral si návnady. Mama sa utiahla za ich nákladné auto, a keď zavolala na otca, ten sa obrátil a ona stisla spúšť fotoaparátu.
Keďže film poslali na vyvolanie, nezničil sa s ostatnými fotografiami. Judy vybrala fotografie až po pohrebe. Pri pohlade na ne sa rozplakala a strčila si ich do kabelky. Pre cudzích ľudí nebola fotohrafia ničím mimoriadna - otec v polkroku, rozstrapatené vlasy -, ale pre Taylora predstavovala samu otcovu podstatu, jeho nezlomného ducha. Asi mesiac po je smrti ju Taylor potajomky vzal z kabelky a zaspal, držiac ju v malých rukách. Mama dala z negatívu urobiť ďalšiu. Taylor si ju zarámoval štyrmi drievkami z nanukov, ktoré prilepil na sklo. Doteraz ani raz neuvažoval, že by ju dal do iného rámu.
Tridsaťšesť rokov. Otec vyzeral na fotografii taký mladý, na jeho chudej tvári sa ešte len črtali jemnučké čiary vrások. Prečo sa mu teda dá o toľko starší, než na koľko sa teraz cíti Taylor? Je to preto, že žil intenzívnejším životom? Alebo je to len výsledok pocitov syna k otcovi, vrátane k ich spoločnej chvíle? To Taylor nevedel a nikdy sa nedozvie. Odpovede si vzal otec už dávno-pradávno so sebou do hrobu.
Na týžden po jeho smrti sa pamätal ina hmlisto - pohreb, potom bol u starých rodičov, zaúšajúce nočné mory, keď zaspal. Bolo leto - nechodil do školy - a väačšinu času trávil vonku, zaháňajúc z mysle, čo sa stalo. Potom si našli nové bývanie a on pochopil, čo mu mama chcela povedať. Ostali sme len my dvaja. Musíme žiť ďalej.
Po onom osudnom leto ľahostajne prechádzal školou, postupoval z jednej triedy do druhej, hrával futbal, basketbal a bejzbal. Vravelo sa o ňom, že je húževnatý, ale v mnohých smeroch bol samotár. Jeho jediným priateľom bol a dodnes je Mitch. V lete chodievali na poľovačky, na ryby. Iba oni dvaja. Mitch sa síce medzitým oženil, ale keď sa dalo, vždy si takto spolu vyšli.
Taylor nešiel ďalej do škôl, dal prednosť práci. Vyučil sa za tesára a chodil do kurzu, aby získal licenciu na stavebnú firmu. Zarábal si v sadrovcovej bani neďaleko Little Washingtonu. Po tejto práci v noci pokašlival, ale do dvadsiatich štyroch si nasporil dosť, aby si mohol otvoriť vlastnú firmu. Nijaká zakázka mu nebola primalá a neraz pýtal za prácu menej, len aby sa mu podnik rozbehol. Za osem rokov sa zmohol natoľko, že mu to vynášalo na slušné živobytie. Dom mal malý a nákladné auto šesť rokov staré, ale na prostý život, po akom túžil, to stačilo. Do toho života patrilo aj dobrovoľné hasičstvo. Matka mu to vyhovárala a to bolo jediné, v čom sa vzpriečil jej želaniam.
Túžila sa, prirodzene, stať starou mamou a občas o tom nieČo utrúsila. Taylor to zvyčajne odbavil zľahčujúcou poznámkou a zmenil tému. Veci mikdy nedospeli až k tomu, že  by sa oženil, hoci dva razy nadviazal na pomerne vážny vzťah. Prvý raz krátko po dvadsiatke, keď zaČal chodiŤ s Valerie. Keď sa spoznali, práve sa spamätávala z katastrofálneho vzťahu a upla sa na Taylora. Bola od neho o dva roky staršia, vyznačovala sa bystrosťou a istý čas to medzi nimi klapalo. Chcela však niečo vážnejšieho a Taylor je čestne povedal, že na manželstvo nebude pripravený možno nikdy. Časom sa jednoducho prestali vídať. Neskôr sa dozvedel, že sa vydala za právnika a býva V Charlotte.
Potom prišla Lori. Do Edentonu sa prisťahovala a pracovala v miestnej banke. Bola detsky naivná a to vzbudzovalo v Taylorovi ochranárske pocity. no nakoniec aj ona chcela viac, než čo jej mohol Taylor ponúknuť. Po krátkom čase sa rozišli. Vydala sa za starostovho syna a mala tri deti.
Do tridsiatky chodil s väčšinou slobdných žian v Edentone. Keď mal tridsaťšesť veľa ich už neostávalo. Mitchova žena Melissa mu síce všelikoho dohadzovala, ale nikdy z toho nič nebolo. Nuž, ale treba povedať, že on nikoho vážne nehľadal. Valerie a lori vraveli, že je v ňom čosi, k čomu nemôžu preniknúť. Vedel síce, že to myslia dobre, avšak ich pokusy pohovoriť si s ním o jeho neprístupnosti na tom nič nezmenil. Alebo nemohli zmeniť.
Keď vytrhal trávu, vstal a od kľačania ho trocha boleli kolená. Pred odchodom sa ešte krátko za otca pomodlil a potom sa zohol a dotkol sa náhrobného kameňa. ,,Prepáč mi, otec," šepol. ,,Prepáč mi, prosím ťa!"

 

 KEĎ sa Denise v nemocnici zvítala s Kylom a videla, že sa mu nič nestalo, všetko na svete bolo v poriadku. O týždeň sa však prihlásila realita. Denise sedela vo svojej malej kuchyni pri umakartonovom stole a usilovala sa roztriedit kopu papierov.
 Pobyt v nemocnici hradila poisťovňa, ale boli tam odpočítateľné položky. Auto mohlo ísť do šrotu a Denise mala iba povinné poistenie. Ray, jej šéf, Boh mu žehnaj, jej povedal, že sa nemusí náhliť säať do práce. Prešlo osem dní a nezarobila ani cent. Pritom bolo treba zaplatiť pravidelné účty - telefón, elektrinu, vodu, plyn. a na dôvažok prišiel účet od odťahovacej služby na sedemdesiatpäť dolárov.
Pravidelné účty mohla zaplatiť z toho, čo mala na bežnom konte, a pri troche šetrnosti zostane ešte dosť na jedlo. Nuž čo, tento mesiac budú mať na jedálnom lístku hlavne vločky. Odpočítateľné položky zaplatí kreditkou - päťsto dolárov. Rhonda, druhá čašníčka v Osmičkách, sa jej naštastie ponúkla, že ju bude voziť do práce a z práce. Takže zostáva ešte odťahovacia služba, ale tí prišli s ponukou, že na uhradenie dlu by si nechali vrak auta.
a výsledok? Každý deň zvýšený účet za kreditnú kartu, a keď bude potrebovať niečo v meste, musí sadnúť na bicykel. Na bocykel. Bože dobrý! Ale čo, aspoň bude fit. ,,Pozrite na tie nohy," budú vravieť ľudia - tak si aspoň myslela. Veď sú ako z ocele. Ako ste k nim prišli?"
,,Jazdím na bicykli."
Neubránila sa úsmevu. Má dvadsaťdeväť a bude tárať o bicykli. Bože dobrý!


NA DRUHÝ deň zavčas rána sa Kyle tmolil po spálni a napokon vliezol k Denise do postele. Šepol: ,,Zobuď sa, mamikka, zobuď sa." Keď vzdychla a prevalila sa na druhú stranu, vyliezol na ňu a prštekmi jej otváral oči. Myslel si, že je to bohvieako zábavné. ,,Otvor oči, mamikka," opakoval. Napriek tejto nemožnej hodine sa neudržala a tiež sa rozosmiala.
A potom krátko po deviatej zavolala Judy McAdenová, či ich už možno navštívť. Prišla by popoludní. Hurá! Po rańajkách pripravila Denise bicykle. Keď pomohla Kylevi nasadiť prilbu, vydali sa do mesta pod dokonalo bezmračnou oblohou. Kyle šiel pred ňou a bolo to preňho veľké dobrodružstvo. Na bicykli jazdil radostne, bezstarostne. Áut síce nechodilo veľa, no Denise aj tak naňho každú chvíľu vykrikovala pokyny.
,,drž sa pri mamičke... Zastav!"
,,Spomaľ, miláčik, ide auto... Zastav!"
,,Pozor, je tam diera.. Zastav!"
,,Zastav" bol jediný príkaz, ktorému dobre rozumel, a kedykoľvek ho vyslovila, zabrzdil, zložil na zem nohy a celý usmiaty sa obzrel, akoby chcel povedať: Prečo si taká nervózna, keď je to také zábavné?
Kým došli do mesta, bola Denise na pokraji nervového zrútenia. Bicykel nie je riešenie, a tak sa rozhodla, že požiada Raya, aby jej pridal dve zmeny týždenne. Vyplatí nemocnicu, bude šetriť každý cent a o niekoľko mesiacov si možno bude môcť dovoliť zasa auto. O niekoľko mesiacov ... Dovtedy sa asi zblázni.
Centrum Edentonu Predstavovalo historický klenot. Stáli v ňom domy zo začiatku devätnásteho storočia. Ulice lemovali obrovské duby, ktoré poskytovali príjemný tieň pred slnkom.
Mali aj supermarket, ale ten sa nachádzal na druhej strane mesta, a preto sa Denise rozhodla, že si nakúpi v Merchants. Bol to staromódny obchod, v ktorom predávali všetko od potravím a návnad na ryby po autosúčiastky. Atmosféru dotvárali štyri hojdacie kreslá pred vchodom a lavica. Ráno tam chodili na kávu miestni.
Denise nakládala do košíka z umelej hmoty pár drobností, ktoré potrebovala, a majiteľ jej všetko zabalil do dvoch papierových vraciek. Potešila by sa viac plastovým v ako v supermarkete, lebo sa dajú zavesitna riadidlá. Čo narobí s papierovými? Ako to všetko dostane domov? Práve nad tým rozmýšľala, keď si všimla, že Kyle uprene hľadí cez sklenená vchodové dvere na ulicu. ,,Čo je, miláčik?"
Neporozumela, čo odvetil. Znelo to ako hasik. Zohla sa, aby mu mohla čítať z úst. Znova povedal: ,,Hasik." Tentoraz ukázal cez dvere a Denise tým smerom pozrela. A zaraz pochopila. Nie hasik, hoci to bolo blízko, ale hasič.
Pred obchodom stál Taylor McAden. Zamieril dnu a Kyle sa mu rozbehol v ústrety. Taylor oňho takmer zakopol.
,,Óha, prepáč - nevidel som ťa," povedal. V tom ho spoznal, na tvár mu vystúpil široký úsmev a čupol si k nemu. ,,Ále - náš mužíček. Ako sa ti vodí?"
,,Ahoj, Taylor," povedal Kyle šťastne. (aoj, Tajor. ) Oblapil ho rukami okolo krku ako vtedy v noci v búdke. Aj Taylor si ho pritisol. Vyzeral spokojne, a zároveň prekvapene.
Denise ich mlčky, ohromene pozorovala. Kyle po dlhej chvíli objatie uvoňil a Taylor sa mohol trocha odtiahnuť. Kylovi veselo tancovali oči - akoby naśiel dávno strateného priateľa. ,,Hasik," vyhŕkol zo seba nadšene. ,,Naśiel ťa."  ( Ašiel ťa. )
Denise sa konečne vytrhla z úžasu a pohla sa k nim. Rok s ním chodila k logopetičke, no Kyle je objal, len keď ho vyzvala, takže nevedela, čo si má myslieť o jeho náhlej príchylnosti. No Taylorova prívetivá reakcia -  zároveň Kyleva - z toho akosi nič zlé nehrozilo.
,,Chce vám povedať, že ste ho našli." vysvetlila. Taylor zdvihol hlavu a uvidel Denise prvý raz od nehody. Prichodila mu príťažlivejšia, než ako si ju zapamätal. Bola vtedy, pravda, v hroznom stave, a jemu ani nenapadlo uvažovaŤ nad tým, ako asi vyzerá za normálnych okolností.
,,Áno. Našiel ťa," zopakoval dôraznejšie Kyle.
,,To je pravda. Našiel," povedal Taylor, kamarátsky držiac dlaň na jeho pleci. ,,Ale ty, mužíček, ty si bol statočný."
Zatiaľ, čo sa rozprával s jej synom, Denise si ho prezrela. Mal džínsy a obnosené pracovné baganče, pokryté suchým blatom. Spod bielej košele mu vytŕčali svalnaté opállené ruky. Keď vstal, zdal sa jej nižší, ako si ho pamätala.
,,Nehnejvajte sa, že som ho skoro zrazil," ospravedlnil sa jej. ,,Nevidel som ho." Zmĺkol, akoby nevdel, čo povedať ďalej.
,,Nebola to vaša vina. Veď pribehol celkom nebadane." Usmiala sa. ,,Som Denise Holtonová. Už sme sa videla, ale z tej noci mám všetko dosť zahmlené." Vystrela ruku a Taylor ju stisol. Na jeho dlani cítila mozole.
,,Taylor McAden," predstavil sa. ,,Dostal som váš list. Ďakujem."
,,Hasik," ozval sa opäť Kyle. Založil rukami takmer podvedome, ako vždy, keď bol vrcholne vzrušený. ,,Vevký hasik."
Taylor mu priteľsky, takmer bratsky položil ruku na prilbu. ,,Myslíš?"
Kyle prikývol. ,,Vevký."
Denise sa rozosmiala. ,,Ako vidím, ste zbožňovaný hrdina."
,,No... tie pocity sú vzájomné, mužíček. Ale ty si väčší ako ja."
Kylovi sa rozšírili oči. ,,Vevký."
Taylor povedal. ,,Kyle vyzerá dobre. Po tom, čo sa stalo, som si trocha robil starosti, ako na tom bude."
,,Zdá sa, že sa má dobre. Lekár povedal, že mu nič nie je."
,,A vy? Boli ste poriadne dobitá."
,,I ja som na tom zrejme dobre," odvetila. ,,Kde-tu ma ešte bolí, ale inak je to v poriadku."
odreniny na líci bolo ešte trocha vidieť. Ranu na čele pekne zošili, a hoci jej tam zostane jazva, mala ju blízko vlasov.
,,To ma teší. Aj o vás som sa bál."
Povedal to pokojným tónom, pri ktorom sa mu Denise lepšie prizrela. Hoci nepatril medzi najkrajších mužov, akých kedy videla, bolo v ňom čosi, čo upútalo jej pozornosť - možno jemnosť, v pevnom pohľade akási vnímavosť, vzbudzujúca pocit bezpečia. Pozrela mu na ľavú ruku. Nemal obrúčku. Rýchlo pohľad odvrátila.
Keď sa dívala inde, Taylor si ju nevdojak premeral. Pôvabá, takmer záhadná tvár, zdôraznená výraznými lícnymi kosťami, exotické oriškovohnedé oči, dlhé, tmavé zvlnené vlasy, stiahnuté do strapatého chvosta, ktorý jej siahal po lopatky, pekne tvarovaná postava, vynímajúca sa v šortkách a v blúzke, čo mala na sebe.
Skôr než ho mohla pristihnúť pri tomto pohľade, opäť prehovoril:
,,Takže ste si prišli nakúpiť a všeličo vybaviť?" Uvedomoval si, že je to rozhovor, aby sa niečo povedalo, ale akosi sa mu nechcelo odísť.
Denise si prebehla prstami neporiadny chvost. ,,Áno, čo-to potrebujem. A vy?"
,,Prišiel som pre chlapcov kúpiť malinovky."
,,Na hasičskú stanicu?"
,,Nie - tam robím len ako dobrovoľník. Pre svojich chlapcov. Mám stavebnú firmu. Prestavujem domy a tak."
,,Je hladný," povedal Kyle mame. ( Je hadný )
,,O chvíľu sme doma, srdiečko, dobre?" Znova sa pozrela na Taylora. ,,Teší ma, že sme sa 
videli."
,,I mňa teší," odvetil. Potľapkal Kyla po prilbe ako predtým. ,,Aj teba som rád videl, mužíček."
Kyle mu zakýval. ,,Maj sa Tajor."
,,Aj ty sa maj." Taylor naňho žmurkol a zamieril do uličky s nápojmi.
Denise sa obrátila k majiteľovi obchodu a ukázala na vracká s nákupom. ,,Mohla by som si to tu chvíľu nechať?" požiadal. ,,Potrebujem vrecká, ktoré sa dajú zavesiť na riadidlá."
Taylor bol ž obďaleč, ale napínal uši, aby počul, o čo ide.
Denise vysvetľovala: ,,Máme totiž bicykle a na nich by sme to takto nedopravili. Bude to len chvíľa - hneď sme späť."
Počul najiteľovu odpoveď. ,,Pravdaže, bez problémov."
Denise vychádzala s Kylom z obchodu. Taylor sa ihneď rozhodol. ,,Hej, Denise, počkajte."
Obrátila sa a zastala. Taylor k nim podišiel. ,,Viete, nedalo sa nepočuť, čo ste hovorili, a..." Zmĺkol a pevný pohľad jeho očí primrazil Denise na mieste. ,,Môžem vám pomôcť s nákupom domov?" Ukázal von na svoje auto."
,,Ó... nie, to nie."
,,Naozaj nechcete? Mám to cestou. Zaberie to dve minúty, nanajvýš."
vedela, že to myslí ako priateľskú výpomoc, vyrástol predsa v malom meste, ale napriek tomu nevedela, či to má prijať. Je už vari tak dlho sama, že nevie od niekoho prijať láskavosť? Alebo je to preto že pre nic už toľko urobil? Ale prosím ťa! Veď ťa nežiada o ruku...
Preglgla, mysliac na zháňanie vreciek a potom nešikovnú cestu s nákupom domov. ,,Ak si s tým nezájdete..."
Taylor mal pocit, akoby dosiahol neaké malé víťzstvo. ,,Vôbec nie. Len chvíľočku počkajte, kým si vezmem malinovky a zaplatím. Potom vám pomôžem s vecami do auta." 0 chvíľu sa vrátil a vzal Denise vracká.
,,Ako viete, kde bývam? spýtala sa.
Pozerel ponad plece. ,,Je to malé mesto. Viem, kde kto býva."

VEČER sedeli Melissa, Mitch a Taylor za domom a na grile prskali steaky a hotdogy. Zlatisté slnko viselo v pokojnom večernom povetrí nízko nad svíbovým lesom.
Mitch vstal s kliešťami v rukách. Bol vyšší a štíhlejší ako Taylor. Meal stosemdesiatpäť centimetrov, vážil vyše sedemdesiat kíl, ale už takmer nemal vlasy. Začali mu vypadávať priskoro. Nosil okuliare v drôtenom ráme. Pracoval v otcovom železiarstve a v meste ho pokladali za technického génia. Po škole vyštuoval obchodnú akadémiu a pred návratom do Edentonu sa spoznal s absolventkou psycholódie z Rocky Mountu Melissou Kindlovou. Vzali sa  pred dvanástimi rokmi a mali štyroch chlapcov. Taylor im išiel za prvého družbu.
Podobne ako Taylor, aj on dobrovoľníčil na hasičskej stanici v Edentone. Na Taylorov popud spoločne absolvovali výcvik ako povinosť než ako povolanie, no keď k niečomu prišlo, Taylor chcel mať po boku práve jeho.
Taylor popíjal pivo, už tretie toho večera. Bolo mu príjemne. Keď im rozpovedal o najnovších udalostiach - vrátane pátrania v močariskách -, spomenul, že sa videl s Denise v obchode a že jej odviezol nákup. ,,Zdá sa, že sa z toho dostali," dodal a zaplesol sina krku komára.
Hovoril o tom celkom normálne, no Melissa z neho nespúšťala pohľad. ,,Takže sa ti páči, však?" prehodila.
,,Čo povedal? Že sa mu p´´ači?" zamiešal sa do toho Mitch.
,,To som nepovedal," odvetil Taylor rýchlo.
,,Len sa nerob," zasmiala sa Melissa.,,Vidím ti to na tvári, a okrem toho si jej nemusel odviezť nákup." Obrátila sa k mužovi. ,,Áno, páči sa mu."
,,Do úst mi to vkladáš ty."
Melissa sa pochybovačne usmiala. ,,Je aj pekná?"
,,Čo je to za otázku?"
Melissa sa znova obrátila k mužovi. ,,Myslí si, že je aj pekná."
Mitch prikývol, akoby to preňho bolo ˇuz samozrejmé. ,,Zavoláš ju na rande?"
Taylor pozrel z jedného na druhého, lebo zrezu nevedel, ako sa rozhovor skrútil týmto smerom. ,,O tom som nerozmýšľal."
Melissa sa pohodlne oprela. ,,Nemladneš, aby si vedel. Najlepšie roky máš za sebou."
,,Pekne ti ďakujem," odvrkol Taylor.
Melissa sa zachichotala. ,,Vieš, že ťa len podpichujeme."
Poskočilo jej obočie. Mala tridsaťštyri rokov, ale vyzerala a správala sa, akoby mala o desať rokov menej. Bola drobná, mala plavé vlasy, nikdy nešla ďaleko po milé slovo, priatelia sa na ňu mohli spoľahnúť a nevedela sa hnevať. Deti sa mohli kĺbčiť, pes mohol zašpiniť koberec, auto nechcelo naskočiť - stále bola v pohode. Taylor Mitchovi neraz povedal, aké má v živote šťastie. A Mitch zakždým odvetil: ,,Viem."
,,A prečo vás to tak zaujíma?" spýtal sa Taylor.
,,Lebo ťa mamé radi," odvetila Melissa.
A nejde vám do hlavy, prečo som stále sám, pomyslel si Taylor. ,,Tak dobre," pripustil. ,,Porozmýšľam o tom."
,,No vidíš," povedala Melissa.


NA DRUHÝ deň Denise celé predpoludnie pracovala s Kylom. Keď prišlo leto, učenie mu šlo najlepšie, ak sa im podarilo skončiť doobeda. Potom bolo v dome prihorúco, aby sa mohol sústrediť. Hneď po raňajkách zavolala Rayovi, a ten pristal, že jej dá dve zmeny navyše. Od zajtrajšieho večera bude pracovať každý večer okrem nedele.
Pristihla sa, že myslí na Taylora McAdena od chvíle, ako sa deň predtým stretli. Nákup našla uložený na prednej verande, presne ako bol sľúbil. Keď ho doášal do auta, panúkol sa, že im vyloží na korbu bicykle a odvezie ich, ale to Denise odmietla. Odmietla ani nie tak kvôli Taylorovi, ale kvôli Kylovi - ten už nasadol na bocykel a ona vedela, ako sa na cestu teší. A navyše nechcela, aby si navykol na spiatočné cesty zakaždým, keď prídu do mesta.
Tak či onak, čosi jej hovorila, aby Taylorovu ponuku prijala. Z toho ako sa na ňu pozeral, jej bolo jasné, že sa jej páči, a predsa jej pritom nebolo nepríjemné, ako keď si ju obzerali iný muži.
Z mnohého, čo sa naučila od matky, sa jej ustavične vracala jedna zásada, týkajúca sa hodnotenia iných. ,,V živote spoznáš veľa ľudí, ktorí hovoria, čo treba. V konečnom dôsledku ich však posudzuj podľa toho, ako konajú."
Možno preto tak reaguje na Taylora. Uˇdokázal, že je chopný chrdinských vecí, ale jej záujem oňho nevzbudila iba dramatická záchrana Kyla - ak vôbec ide o záujem. Nie. Bol to skôr spôsob, akým jej ponúkol pomoc, a nič za to nečakal, jeho záujem, ako sa jej a Kylovi vodí a ako sa správa ku Kylovi. To hlavne.
Hoci si to nechcela priznať, v posledných rokoch začala posudzovať ľudí podľa toho, ako sa správali k jej synovi. Podvedome si začala triediť ľudí podľa toho, či sa s Kylom pokúšali zblížiť, alebo nie.
Hoci Taylor nerozumel všetkému, čo Kyle vraví, zhováral sa s ním, akoby rozumel. Pozeral mu pritom do očí. Nezabudol sa s ním pozdravom rozlúčiť. Maličkosti, ale pre ňu nesmierne dôležité. Správa sa ku Kylovi ako k normálnemu chlapcovi.
Zvláštne, ale Denise myslela na Taylora ešte aj vtedy, keď prišla Judy a odstavila auto v tieni vysokej magnólie. Po úvodných zdvorilostiach sa obidve usadili vpradu na verande, aby mali Kyla pod dohľadom. Hral sa pri plote s nákladnými uatíčkami, chodil s nimi po pomyslených hradských. Pred Judiným príchodom mu Denise natrela tvár krémom na opaľovanie a postriekala ju sprejom proti komárom, a keď sa hral v prachu, pôsobila táto zmes ako lepidlo. Potom vyzeral, akoby sa týžden neumýval.
Na drevenom stolíku stáli dva poháre vychladeného sladkého čaju, ktorý Denise pripravila predpoludním. Judy sa napila nespúšťajúc pohľad s Kyla.
,,Počuj, bola by som rada, keby sme si tykali, dobre?"
,,Dobre, veľmi rada."
Judy kývla hlavou na Kyla. ,,Aj tvoja mama sa rada hrala v prach," prehodila.
,,Moja mama?"
Judy na ňu pobavene pozrela. ,,Tvoja mama bola taký chlapčisko."
,,Hovoríme o tej istej osobe? Mama si predsa nešla bez mejkapu ani ráno po noviny."
,,Lenže to sa začalo až vtedy, keď objavila chlapcov. Cez noc sa z nej stala pravá južanská dáma. Ale tým sa nedaj oklamať. Dovtedy bola hotový Hucklberry Finn. Chytala žaby, nadávala ako rybár, keď príde o sieť, ba aj s chlapcami sa bila. Bola to neohrozená mladá dáma."
Denise mlčala, čakala, že bude pokračovať.
Pamätám sa, že celé leto chodila bez topánok. Obula sa, iba keď išla do kostola. Do septembra mala do nôh špinu takú zažratú, že jej ich mama musela umývať čistiacim práškom a drôtenkou. Keď sa začala škola, v prvých dňoch krívala. NIkdy som neprišla na to, či od drôtenky, alebo preto, žesi odvykla od topánok."
Denise pokrútila hlavou a rozosmiala sa.
Judy pokračovala: ,,Vieš, kde bývajú Boylovci? Poniže na ceste? Ten biely dom so zelenými obločnicami?"
Denise prikývla. Chodila okolo neho cestou do mesta.
,,Tam sme bývali, keď som bola malá. Na tom konci sme boli iba dve dievčatá, takže sme všetko robili spoločne. Lepšiu kamarátku som nikdy nemala."
,,Prečo sa odmlčala? Myslím..."
,,Myslíš, že ak sme boli take dobré priateľky, prečo ti o tom nepovedala? Podľa mňa to súviselo s jej odchodom. Zopár rokov sme ešte zostali v styku, ale potom sa tvoja mam zaľúbila, a keď sa ženy zaľúbia, na nič iné nemyslia. Hlavne preto odšila z Edentonu. Bol v tom chlapec - Michael Cunningham. Povedala ti o ňom niekedy?"
Fascinovaná Denise zavrtela hlavou.
,,To ma neprekvapuje. Vieš, Michael bol ten typ zlého mládenca, ale všetky dievčatá išli na ňom oči nechať. Stará pesnička. A tvoja mam za ním odišla do Atlanty, len čo zmaturova."
,,Ale mne povedala, že išla do Atlanty na vysokú."
,,Hm. To bola možno len zámienka, ale skutočným ôvodom bol Michael. A on bol zároveň príčinou, prečo sa nevrátila. Jej mama a otec - tvoji starí rodičia - Michaela prekukli a povedali, že ak sa hneď nevrátila domov, potom nech sa už nevracia vôbec. Boli strašne zanovití a tvoja mama takisto - obidve strany čakali, že ustúpi tn druhý. Postoj nezmenili, ani keď sa Michael z jej života stratil.
Tvoj otec sa zjavil na scéne, keď som s ňou už nebola v kontakte. Pamätám sa, že tvoji starí rodičia šli na svadbu - a mňa sa trocha dotklo, že ja som pozvanie nedostala. Lenže tvoj otec pochádzal z veľmi váženej atlatskej rodiny a myslím, že tvoja mama sa trocha hanbila za to, odkiaľ pochádza. Tvojmu otcovi na tom očividne nezáležalo, inak by sa s ňou nebol oženil. Pamätám sa však, že tvoji starí rodičia po návrate o svadbe veľmi nehovorili. Zrejme videli, že nezapadajú do dcérinho sveta, a mysleli si to aj vtedy, keď tvoj otec zomrel."
,,To je hrozné."
,,Je to smutné, ale ako vravím, podiel na tom majú obidve strany. Ale nezmýšľaj o mame zle, prosím ťa. Ja jej to nezazlievam. Bola vždy taká plné života, taká vášnivá - v jej spoločnosti bolo vždy dobre. A mala anjelské srdce. Milšieho človeka som nepoznala." Judy sa zadívla na Denise. ,,Veľa z nej vidím v tebe."
Denise sa usilovala stráviť nové informácie o matke a Judy sa zatiaľ napila čaju. Potom akoby si uvedomila, že povedal priveľa, odviedla reč inam: ,,A prečo si sa prisťahovala do Edentonu ty?"
Denise pozorovala Kyle, ktorý sa hral s autíčkami: Z viacerých dôvodov. Ale hlavne to súviselo s Kylom. Povedal som ti, že má problémi s rečou, však?"
Judy prikývla.
,,Teraz hovoria, že má problémy so sluchovou percepcou. V podstate to znamená, že z akéhosi dôvodu - a nikto nevie, z akého - je preňho ťažké rozumieť a naučiť sa hovoriť. Najbližšie sa to asi dá vysvetliť dyslexiou, lenže namiesto vizuálnych ignálov to súvisí so spracúvaním zvukov." Denise si prešla dlaňou vlasy. ,,Naozaj o tom chceš počuť? Je to dosť dlhé rozprávanie."
Judy sa naklonila a pohladkala Denise Po kolene. ,,Len ak o tom chceš hovoriť ty."
Denise mala napodiv dobrý pocit, keď jej o tom rozprávala. Vysvetlila je Kylov problém a spomenula početné lekárské diagnózy.
,,Muselo to byť pre teba ťažké," povedala Judy. ,,A kde bol za ten čas Kylov otec?"
Denise mykla s previnilým výrazom plecami. ,,Otec nebol. Stačí, keď poviem, že som nechcela prísť do iného stavu."
Judy sa po tomto priznaní nezatvárila ani prekvapene, ani šokovane.
Denise si odkašľala. ,,Keď sa Kyle narodil, vzala som si v škole, kde som učila, neplatené voľno. Mama zomrela a ja som chcela byť prvý rok s dieťaťom. A keď sa vynorili tieto problémy, nemohla som sa vrátiť do práce. Chodila som s ním celé dni po lekároch, po klinikách, po terapiách, až som nakoniec našla teraupetický program, ktorý sme mohli robiť doma. Pritom všetkom mi nezostával čas na plnoúväzkové zamestnanie. Na plný úväzok som pracovala s Kylom. Zdedila som tento dom, ale nemohla som ho predať a napon sa mi minuli peniaze. Musela som sa doň nasťahovať z nevyhnutnosti, aby som mohla naďalej pracovať s Kylom v učení."
Vrhla na Judy ľútostivý pohľad. ,,Vlastne nerobím nič iné, len pracujem s Kylom a v reštaurácii."
Judy ju pohladkala po kolene. ,,Prepáč za výraz, ale si sakramentsky dobrá mama. Také obete by neprinieslo veľa ľudí."
Denise sa zadívala na hrajúceho sa Kyle. ,,Ja len chcem, aby sa mu to zlpšilo."
,,Zdá sa, že už sa to zlepšilo."
,,Ale aj tak má problémy s hovorením."
,,To mali aj Einstein a Teller, a napokon sa z nich stali najväčší fyzici v dejinách."
,,Ako vieš, že mali problémi s rečou?" Denise o tom vedela ( prečítala o tom takmer všetko), ale prekvapilo ju - a zapôsobilo na ňu -, že to vie aj Judy.
,,Bola by si prekvapená, koľko všelijakých zbytočností som za tie veci pochytila. Na tie veci som ako vysávač."
Rozhovor prešiel na Judinu prácu a iné veci. Kylovi sa po polhodine hrania s atíčkami zunovalo a prišiel za mamou. ,Dáš mi makaróny som syrom?" ( Dáš makaóny syl? )
,,Samozrejme, srdiečko."
Denise a Judy vstali a pobrali sa do kuchyne. Kyle si sadol za stôl a Denise napustila do lavóra vodu a postavila ju na horák. ,,Nezostaneš na večeru?" spýtala sa Judy.
Tá pozrela na hodinky. ,,Rada by som, ale nemôžem. Ešte mám niečo v meste ohľadne víkendovej veselice."
,,Veselice?"
,,Tak veru. Máme ju tu každý rok a všetkých takpovediac naštartuje na leto. Mala by si prísť aj ty. Kylovi by sa to páčilo. Je tam jedlo, všelijaké výrobky, súťaže - a do mesta pršli aj kolotoče. Kažý si tam nájde svoje." Judy si vzala z drezu kabelku. Opäť spolu vyšli na verandu.
Denise si preŠla rukou vlasy a napravila si zopár prameňou. ktoré jej spadli do tváre. ,,Ďakujem, že si sa zastavila. Bolo príjemné pozhovárať sa pre zmenu s dospelým človekom."
,,Vďala za pozvanie," povedala Judy. Naklonila sa a spontánne Denise objala. ,,Zopakujeme si to."
,,Rada."
Judy zišla zo schdíkov. ,,V sobotu tam bude aj Taylor, s hasičmi," zavolala ešte zhovorčivo. ,,O tretej hrá ich softbalové družstvo. Keby si prišla, budem na zápase."
Keď si Judy sadla za volant, Denise jej zamávala. Na perách sa jej objavil náznak mierneho úsmevu.

 

Štvrtá kapitola

,,HEJ! Nevedela som, či to stihnete!" zavolala Judy naradovane.
Bola sobota popoludní, krátko po tretej, keď Denise s Kylom vystupovali po schodíkoch tribúny k Judy.
Softbalový zápas našli ľahko - bolo to jediné miesto v parku, kde stála tribuná. Keď pri nej odstavili bicykle, Denise hneď objavila Judy. Zbadala ich aj Judy a zakývala Denise, keď viedla za ruku Kyle, dávajúc pozor, aby cestou k horným sedadlám nestratil rovnováhu.
,,Judy! Chvíľu nam trvalo, kým sme sa preplietli davom."
Ulice v centre mesta uzavreli pre premávku a tmolili sa po nich davy ľudí. Nad hlavnou ulicou sa ťahali transparenty a na oboch chodníkoch stálo množstvo stánkov. Na námestí už bola veselica v plnom prúde.
Judy sa pomkla, aby im urobila miesto, a Kyle sa vklinil medzi obe ženy. Hneď sa takmer koketne primkol k Judy a rozosmial sa, akoby tu všetko bolo strašne smiešne. Nato vytiahol lietadlo, ktoré si zobral so sebou.
,,Na veselicu sa sem schádzajú ľudia zovšadiaľ," vysvetlila Judy. ,,Zíde sa sem celý okres."
,,Vyzerá to tak."
Judy ďugla lakťom Kyla. ,,Ahoj, Kyle. Tak ako?"
Zdvihol lietadlo, aby ho videla. ,,Vietadlo," povedal.
Denise vedela, že to je jeho spôsob, ako nadviazať kontakt na svojej úrovni, no aj tak ho napomenula, aby odpovedal, ako treba. Poklopala ho po pleci. ,,Kyle, povedz - dobre,ďakujem."
,,Dobre, ďakuje." ( Obve, kujem ). V rytme slabík pokyvoval hlavou a potom sa znova sústredil na hračku.
Denise ho objala okolo pliec a kývla hlavou na dianie na ihrisku. ,,Ktorému družsvu držíme, Judy,"
,,Vlastne obidvom. Taylorovo družstvo, v červenom, je teraz v poli na tretej méte. To sú Chowanskí dobrovoľníci, hosiči. Modrí sú Chowanskí ozbrojenci - policajti, šerifovia, dopravná polícia. Každý rok hrajú dobročinný zápas. Kto prehrá, musí naškriabať pre knižnicu päťsto dolárov."
,,Čí to bol nápad?" spýtala sa Denise, i keď si dopredu bola istá odpoveďou.
,,Samozrejme, že môj."
,,Aký j stav?"
,,Štyri dva - vedú hasiči."
Ďalšiu hodinu sledovali zápas, debatovali o Edentone a povzbudzovali obidve mužstvá. Kyle však zápa nudil a odišiel sa hrať pod tribúnu. Denise znervóznela, keď ho stratila z dohľadu. Viac ráz vstala, aby sa naňho pozrela.
Vždy,keď tak urobila, Taylor sa pristihol, že tým smerom strelil pohľadom. Videl, keď prišla s Kylom. Sledoval ju, ako ho drží za ruku a pátra očami po tribúne. A nemohol si nevšimnúť, ako sa za ňou obracajú mužské hlavy. Mala biele tričko, zasunuté do čiernych šortiek, dlhé nohy v sandáloch a okolo pliec jej vo vetríku povieval vlasy. A bodla ho závisť, že vedľa nej sedí jeho mama, a nie on.
Raz trval jeho pohľad pridlho a Denise mu zakývala. Odkývals rozpačitým úsmevom a odvrátil sa.

V SIEDMEJ zmene za stavu 14: 12 v neprospech dorovoľníkov čakal Taylor, kým naňho nepríde rad pri pálke. Kyle stál pri plote, keď ho zbadal, ako sa rozcvičuje s pálkou.
,,Aoj, Tajor," vyhŕkol natešene.
Tajlor sa pri jeho hlase obzrel a pristúpil k plotu. ,,Hej, Kyle! Vitaj. No ako dnes."
,,Je hasik," povedal Kyle a ukázal naňho.
,,To aom. Baví ťa sledovať zápas?"
Kyle zdvihol lietadlo, aby ho Taylor dobre videl. ,Vietadlo."
,,Veru. A pekné lietadlo."
,,Môžeš ho podržať." ( Mores ho porzat. )
Podal mu lietadlo cez plot.. Taylor si ho pozeral a Kyle ho pritom poozoroval s pyšným výrazom na tváričke. V tom na Taylora zavolali z ihriska.
,,Vďaka, že si mi ho ukázal. Chceš ho späť?"
,,Možeš ho podržať," zopakoval Kyle.
Taylor chvíľu váhal. ,,Dobre. Bude to môj talizman pre šťastie. Potom ti ho vrátim." Dal si záležať, aby Kyle videl, že si ho dáva do vrecka. ,,Tak je dobre?"
Kyle neodvetil, ale zdalo sa, že je s tým spokojný.
Denise a Judy to všetko pozorovali.
,,Zdá sa, že Kyle si Taylora obľúbil," povedala Denise.
,,A ja si myslím, že tie pocity sú vzájomné," utrúsila Judy.
Pri druhom nadhode odpálil Taylor loptičku do pravej časti ihriska - odpaľoval ako ľavák - a plnou rýchlosťou vyrazil, zatiaľ čo dvaja ďalší hráči v bodujúcom postavení obiehali méty. Keď loptička dopadla do vnútorného ihriska, Taylor už stihol bezpečne dobehnúť na tretiu métu. Zápas sa tým vyrovnal, a keď bol na pálke ďalší hráč, získal Taylor ďalší bod. Cestou na lavičku podal so širokým úsmevom lietadlo Kylevi.
,,Vidíš, povedal som ti, že mi prinesie šťastie. Je to dobré lietadlo."
,,Áno - lietadlo je dobré." ( Áno - vietadlo e dobvé. )
Mohlo to byť dokonalé ukončenie zápasu, ale nebolo tak súdené. Na konci siedmej zmeny ozbrojenci získali víťazný bod, keď Carl Huddle odpálil loptičku až do parku.
Len čo sa zápas skončil, Denise a Judy zišli zz tribúny a chystali sa vyraziť do parku, kde už čakalo jedlo a pivo. Judy ukázala Denise, kde budú sedieť.
,,Už aj tak idem neskoro," vysvetľovala. ,,Mala som pomáhať pri prestieraní. Stretneme sa tam, dobre?"
,,Len choď," povedala Denise. ,,Ja musím ísť ešte po Kyla."
Kyle stál ešte vždy pri plote a díval sa, ako si Taylor berie veci.
Denise ho poklopala po pleci. ,,Kyle, poď, ideme."
,,Nie," odvetil a potriasol hlavou.
,,Zápas sa skončil."
Kyle na ňu pozrel s ustarosteným výrazom. ,,Nie, nie je." ( Nie, nie e. )
,,Kyle chceš sa ísť radšej hrať?"
,,Nie je?" zopakoval pochmúrnejším tónom so zamračenou tvárou.
Denise vedela, čo to znamená - takto prejavoval sklamanie, keď nebol schpný vyjadriť, čo chce. A bol to zároveň úvod k veľkému kriku. Všetky deti občas vystrájajú, ale Kyle tak vystrájal zväčša vtedy, keď niečo nevedel povedať. Pochytila ho losť na Denise, že mu nerozumie. Denise zase pochytila zlosť, že nevie povedať, čo chce, a tak jeden hnev živil druhý. Ke´d sa napokon upokojil, Denise sa vždy cítila hrozne, vravela si, že je najhoršie matka na svete.
Nechcela však, aby k tomu došlo na tomto mieste. Opanovala sa a zaumienila si, že nezvíši hlas. Dobre, máme čas. Kyle robí, čo môže.
,,Nie je," zopakovala po Kyle.
,,Áno."
Jemne si ho privinula. ,,Kyle, nie je - čo?"
,,Nie..." Povedal to fňukavo a vydral sa z neho hrdelný zvuk.
Opäať to skúsila, tentoraz so slovami, ktorým rozumel.
,,Si unavený?"
,,Nie."
,,Si hladný?"
,,Nie."
,,Kyle..."
,,Nie!" Vytrhol sa jej. Už sa hneval.
,,Nie je čo?" spýtala sa nútiac sa do trpezlivosti.
Kyle hľadal slová. ,,Nie je...Kye."
Z toho bola Denise už nadobro zmätená. Ty nie si Kyle?"
,,Áno."
Čože? Denise zúfalo rozmýšľala, čo to môže znamenať. ,,Ako sa voláš? Predsa Kyle, nie?"
Kyle pokrútil hlavou. ,,Nie je Kye. Je mužíkek."
,,Mužíček?"
Kyle víťazoslávne prikývol a usmial sa. Hnev sa razom rozplynul. ,,Mužíkek," povedal. Denise naňho vyvalila oči.
Mužíček.Preboha, ako dlho zasa potrvá toto?
V tej chvíli k nim pristúpil Taylor. Cez plece mal prehodený vak s výstrojou. ,,Hej, Denise, dobrý deň. Ako sa máte?"
,,To presne neviem," odvetila Denise. Všetci traja zamierili do parku a ona zopakovala Taylorovi rozhovor s Kylom.
Taylor potľapkal Kyla po pleci. ,,Teda mužíček, však?"
,,Áno. Je mužíkek," odvetil Kyle hrdo.
,,Nepovzbudzujte ho do toho," povedala Denise a zavrtela hlavou.
Taylor to však bral z humornej stránky a Kyle naňho hľadel, akoby bol jedným zo siedmych divov sveta. ,,Ale veď je mužíček," povedala Taylor. ,,Však si?"
Kyle prikývol, celý natešený, že má niekoho na svojej strane. V tom zbadal detský kútik. ,,Chce behať," povedal, hľadiac s nádejou na Denise. ,,Tam." ( Ce beať. Am. )
,,Povedz - chcem behať!"
,,Chcem beht," povedal ticho. ( Cem beať. )
,,Dobre - choď," povedala Denise.
Kyle vyrazil za deťmi.
,,Naozaj chutné dieťa." prehodil Taylor s úsmevom.
,,Ďakujem. Je to dobrý chlapec."
,,Ten mužíček v skutočnosti nie je problém, však?"
,,Nemal by byť. Pred niekoľkými mesiacmi prešiel obdobím, keď bol Gozilla. Na nič iné nereagoval. Raz mi ušiel v obchode a ja som chodila medzi regálmi a volala Gozilla. Viete si predstaviť tie pohľady - čo je to za matku, ktorá volá svoje dieťa Gozilla?"
Taylor sa rozosmial. ,,To je teda dobré."
,,Nuž, dobré ako dobré." Prevrátila oči. Zračila sa v tom spokojnosť i podráždenie. Vrhla naňho pohľad a ich oči sa na dlhšiu chvíľu stretli. Potom pozrel každý inde. Kráčali mlčky. Taylor ju však kútikom oka pozoroval. V teplom júnovom slnku celá žiarila. Všimol si, že jej oči majú farbu nefritu a pôsobia exoticky a tajomne. Bola nižšia ako on, mohla mať takých stošesťdesiat centimetrov, a pohybovala sa nenútene, pôvabne, ako ľudia, ktorí sú si istí svojím miestom vo svete. Okrem toho vycítil z jej správania k synovi inteligenciu, a predovšetkým lásku k nemu. Práve toto uňho zavážilo.
,,Ako ste sa dostali k hasičstvu?" prerušila Denise jeho myšlienky.
Táto otázka mu privolala predstavu otca. Taylor ju zahnal. Chcel som to robiť už ako chlapec."
Počula miernu zmenu tónu v jeho hlase, ale keď sa díval na dav ľudí v diaľke, na tvári mal neutrálny výraz.
,,Keď sa teda niečo stane, jednoducho vám zavolajú?"
Mykol plecami a zrazu akoby mu odľahlo. ,,Asi tak."
,,Takto ste vtedy v noci našli moje auto?"
Taylor pokrútil hlavou. ,,Postŕhalo vedenie a ja som šiel von zapáliť výstražné majáky, aby ľudia včas zastavili. Zbadal som vaše auto a šiel som sa pozrieť, čo sa stalo."
,,A bola som tam ja," povedala.
Stretli sa im pohľady. Mal nebovomodré oči. ,,A boli ste tam vy."
Došli k stolom prehýbajúcim sa pod kopou jedla pre malú armádu ľudí, ktorí sa tmolili naokolo. Obďaleč pri griloch, kde sa opekali hamburgery a párky, stáli štyri veľké prenosné chladničky s ľadom a pivom. Taylor si prehodil vak nabok a vzal si pivo. Zdvihol plechovku Coors Light. ,,Chcete aj vy?"
,,Chcem ak je dosť."
,,Litre a litre." Podal jej plechovku. Chladené pivo v taký horúci deň osvižovalo.
Podišla k nim Judy. Rýchlo stisla Taylorovi ruku. ,,Mrzí ma, že ste prehrali," utrúsila nenútene. ,,Ale dlhuješ mi päťsto dolárov."
,,Vďaka za morálnu podporu."
Judy sa zasmiala.
Denise zapátrala očami po Kylovi. Bola ho schopné zamerať ako radarom. Hral sa na šmykľavke a tvár mal celú červenú. ,,Môžem zobrať Kylovi niečo na pitie?"
,,Samozrejme," odvetila Judy. ,,Kolu? Sprite? Zázvorovú malinovku?"
,,Sprite."
V tej chvíli si Taylor si všimol, že k nim miera Melissa a Mitch. Melissa mala na tvári rovnako triumfálny výraz ako vtedy, keď bol u nich na večeri.
,,Môžem mu ho odniesť ja?" ponúkol sa Taylor rýchlo.
,,Naozaj chcete?" spýtala Denise.
,,Naozaj," odvetil a vykročil za Kylom. Melisse a Mitchovi sa vyhol o vlások.
Poćas nasledujúcej pol hodiny predstavila Judy Denise desiatkam ľudí. V tomto nenútenom prostredí - pobiehajúce deti, smejúci sa, žartujú ľudia - sa bez problémov uvoľnila.
Na rad prišla večera pre deti, ktoré sa zo všetkych strán prihrnuli k stolom. Kyle medzi nimi, samozrejme, nebol, a nikde nevidela ani Taylora, čo bolo čudné. Skĺzla pohľadom na ihrisko a tam ich zbadala. Stáli oproti sebe, a keď si uvedomila, čo robia, zasekol sa jej v hrdle dych. Nemohla uveriť vlastným očiam. Videla, ako Taylor opatrne hodil bejzbalovú loptičku Kylovi. Kyle stál s vystretými rukami, držiac predlaktia tesne pri sebe. Loptička mu ako zázrakom spadla rovno do malých dlaní.
Ohromene stála. Na viac sa nezmohla.
Taylor McAden si hádže loptu s jej synom.


KYLE hodil mimo - loptička od neho lietala kdekade. Dopadla do nízkej trávy a Taylor sa za ňou štvornožky vrhol. Keď ju dvíhal, zbadal blížiacu sa Denise. ,,Len si tak hádžme," povedal. ,,To ste robili celý čas?"spýtala sa, nevediac skryť prekvapenie. Kyle si nikdy nechcel hádzať loptu. Viac ráz to s ním skúšala. Prekvapená nebola len z Kyla, ale aj z Taylora. Prvý raz videla, že si niekto urobil čas, aby naučil Kyle niečo nové. Hral sa s Kylom. Nikdy predtým sa s ním nikto iný nehral.
Taylor prikývol. ,,Veru áno. Zdá sa, že sa mu to páči."
Kyle ju zbadal a zakýval jej. Aoj, mamikka," zavolal.
,,Baví ťa to?" spýtala sa.
,,Hádže," povedal vzrušne. ( Ádže.)
Nemohla sa ubrániť úsmevu. ,,Vidím. A hodil si dobre." Obrátila sa k Taylorovi. ,,Ako ste ho k tomu primeli?"
,,Čože? Hádzať si loptu? Bol to jeho nápad. Hodil ju na mňa, ja som ju hodil späť a trocha som mu poradil, ako treba chytať. Pochopil to rýchlo:"
,,Oď," povedal Kyle s vystretými rukami.
Taylor pozrel na Denisa, či môže.
,,Len do toho," povedala. ,,Chcem to vidieť."
Taylor zaujal pozíciu. ,,Pripravený?" spýtal sa Kyla.
Sústredený Kyle neodpovedal. Denise si nervózne založila ruky.
,,Hádžem!" zvolal Taylor a oblúkom hodil loptičku. Trafila kyla do zápästia, odskočila mu na hruď a spadla na zem. Kyle ju hneď zdvihol a hodil späť. Tentoraz mieril dobre a Taylor ju zachytil, nepohnúc sa z miesta. ,,Výborne!" povedal.
Loptička preletela ešte niekoľko ráz sem a ta, keď sa Denise spýtala: ,,nechcete si dať prestávku?"
,,Len ak chce on," odvetil Taylor.
,,Keď sa mu raz niečo zapáči, nevie, kedy prestať."
,,To som si všimol:"
Denise zavolala na Kyla: ,,Posledný raz, srdiečko:"
Kyle vedel, čo to znamená, a pred hodom sa na loptičku pozorne zadíval. Hodil doprava a Taylor po nej znova skočil. Kyle zamieril k mame.
Keď bol pri nej, objala ho. ,,Pekne si hádzal."
,,Áno," povedal Kyle šŤastne.
,,Chceš sa ísť pohrať na šmykľavke?" spýtala sa.
Kyle prikývol a hneď odbehol.
Keď osameli, Denise sa obrátila k Taylorovi. po tvári mu stekali kvapôčky potu. Spod šiltovky mu vytŕčali tmavé vlasy, trocha sa kučeraveli a tričko sa mu lepilo na hruď. Kyle mu dal zabrať. ,,Bolo to od vás naozaj pekné, ale nemuseli ste tu ostať tak dlho."
,,Viem, že som nemusel, ale chcel som. Je s ním zábava."
Vďačne sa usmiala. ,,Čaká na vás jedlo."
,,Dám si hamburger. Vy ste už asi jedli."
Denise pozrelara na hodinky. ,,Ešte nie, ale nemôžeme ostať. Večer musím do práce -  robím v Osmičkách - a ešte musím dať jesť Kylovi."
..Môže sa najesť tu. Je tu kopa jedla."
,,Kyle neje mäso. Ani zemiačiky. Je prieberčivý."
Taylor prikývol. ,,Môžem vás odviesť domov?" spýtal sa.
Prišli sme na bicykloch."
Taylor znova prikývol. ,,Viem."
Nepotrebovala odvoz a on to vedel. Spýtal sa napriek tomu, že ho čakali priatelia a jedlo. Bolo zrejmé, že chce, aby povedala áno.
Ľahko bolo povedať nie. Čosi jej hovorilo, že život má už beztak zložitý, a okrem toho ho sotva pozná. Tieto myšlienky jej preleteli hlavou jedna za druhou, malo to logiku, ale samu seba prekvapila, keď povedala: ,,Dobre teda."
Táto odpoveď akoby prekvapila aj jeho. Bez slova prikývol. Denise v ňom v tej chvíli postrehla rovnakú plachosť ako v Menchants a zrazu si priznala to, čo si doteraz nechcela priznať.
Na veselicu neprišla za Judy, ani preto, aby sa spoznala s novými ľuďmi. Prišla za Taylorom McAdenom.


,,OBLUDNÉ auto!" zvolal Kyle. ( Obvudné auto.)
Dodge s náhonom na všetky štyri kolesá s velikánskymi čiernymi pneumatikami. Na tyči nad kabínkou mal dva reflektory, na prednom nárazníku bubon s hrubým ťažným lanom, v kabíne nad sedadlami priehradku na zbrane a dolu striebristú debnu s náradím. Na rozdiel od iných áut tohto druhu, ktoré Denise videla, toto nebol nijaký výstavný kus. Lak zmatnel, bol doškriabaný a vpredu pred vodičovými dverami bol plech preliačený. Spodný časť bola zalepená hrubou vrstvou blata.
,,Páči sa ti?" spýtal sa Taylor.
,,Áno," prikývol nadšene Kyle.
Taylor naložil na korbu bicykle a podržal im otvorené dvere. Keďže auto bolo privysoké, pomohol Kylovi vyškriabať sa hore.
Naštartoval a zamierili na predmestie. Kyle sedel medzi nimi. Taylor mlčal, akoby vedel, že Denise chce byť so svojimi myšlienkami sama. Bola mu za to vďačná. Pozorovala mihajúce sa borovice a ešte vždy nemohla uveriť, že je s Taylorom v aute.. Položila si otázku, či bol niekedy ženatý. On ani Judy sa o tom nezmienili, lenže ľudia neradi hovoria o minulých chybách. Ona by sa o Kylovom otcovi nezmienila, keby naozaj nemusela. No v Talorovi vnímala čosi, čo jej hovorilo, že ženatý nebol.
Bošli na štrkovú cestu a Taylor zastavil. Stisol spojku a nechal bežať motor.
,,Hej, mužíček, chceš si zašoférovať?" spýtal sa.
Chvíľu trvalo, kým sa Kyle k nemu obrátil.
,,Len poď," posmelil ho Taylor. ,,Zvládneš to."
Vysadil si ho na kolená, ruky mu položil hore na volant a svoje držal blízko pre prípad, že by musel zasiahnúť. ,,Pripravený?"
Kyle neodpovedal, no Taylor pomaly púšťal spojku a auto sa trocha pohlo. ,,Dobre, mužíček, ideme."
Trocha neistý Kyle pevne držal volant a auto sa pomaly rozbehlo po príjazdovej ceste. Keď si uvedomil, že má auto naozaj pod kontrolou, rozšírili sa mu oči a zrazu skrútol volant prudko doľava. Auto zareagovalo, vbehlo na trávu, trocha nadskočilo a mierilo k plotu, no Kyle zatočil volantom opačne. Šli nanajvýš desaťkilometrovou rýchlosťou, no Kylovi sa tvár rozšírila do širokánskeho úsmevu a sedel mu nej výraz ,,pozri, čo viem". Natešene sa rozosmial.
,,Šoféruje!" zvolal. ( Oféruje!).
Taylor žmurkol na Denise. ,,Tak to robil so mnou môj otec, keď som bol malý. Nazdával som sa, že aj Kylovi sa to zapáči."
Pod Taylorovým slovným - i mechanickým - vedením odviezol Kyle auto pod veľkú magnóliu, kde zastali. Taylor otvoril dvere a zložil Kyla na zem.
,,Vyložím vám bicykle." povedal, keď vyskakoval z kabíny.
Denise sedela trocha vykoľajená. Taylor urobil dva razy za jediné popoludnie čosi pre Kyla, čosi, čo je v živote iných detí normálne. Ako matka ho mohla milovať a chrániť, ale nemohla prinútiť ostatných, aby ho akceptovali. Taylor ho očividne prijal a jej sa pritom trocha zovralo hrdlo. Po štyroch a pol roku si Kyle konečne našiel kamaráta. Otvorila dvere a zoskočila na zem.
Taylor vyložil bicykle a plynulo, svižne zoskočil dolu.
,,Ďakujemza odvezenie," povedala Denise.
,,Urobil som to rád," povedal ticho.
V tej chvíli si uvedomila, že o ňom chce vedieť viac. ,,Mám ešte chvíľu času, kým sa začnem chystať do práce," povedala, čo jej vnukol inštinkt. ,,Nezašli by ste na pohár čaju?"
Taylor si potisol do tyla šiltovku. ,,Veru by padol dobre."
Odviezli bicykle za dom na zadnú verandu a Kyle im bol v pätách. Nato zašli dnu. Denise, premáhajúc nervozitu, vytiahla z chladničky krčah s čajom a do pohárov, ktoré vytiahla z príborníka, hodila zopár kociek ľadu. Jeden pohár podala taylorovi a svoj nechala na dreze. Pritom si uvedomila, aká je jej kuchyňa malá. Obrátila sa ku Kylovi. ,,Ideme do vane? Si celý spotený."
,,Áno," odvetil.
,,Bude to iba minútka, len čo pripravým vaňu," adresovala Taylorovi.
,,Pravdaže. Len urobte, čo treba."
Denise odviedla Kyla z kuchyne a Taylor začul o chvíľu zvuk tečucej vody. Rozhliadol sa po kuchyni skúseným okom stavbára. Videl, že Denise robila, čo mohla, aby ju dostala do prijateľného stavu, no aj tak javila známky zanedbanosti. Dlážka sa mierne vydúvala a linoleum rokmi ožltlo. Troje dvierka na príborníku viseli nakrivo a do výlevky kvapkala voda, ktorá zanechávala na porceláne hrdzavé fľaky.
Pri zadných dverách zbadal na stole hŕbu učebníc. Zvedavo k nim podišiel a prebehol očami po tituloch. Všetky súviseli s vývojom detí. Na polici zbadal hrubé modré fascikle s nalepkou Kyle.
Denise zatvorila vodu a vrátila sa do kuchyne s vedomím, ako je to dávno, čo bola sama v spoločnosti muža. Taylor sa preberal v knihách, keď vzala svoj pohár s čajom a pristúpila k nemu.
,,Zaujímavé čítanie," prehodil, keď zdvihol hlavu. ,,Kyle?"
Prikývla a Taylor ukázal na fascikle. ,,Čo je v nich?"
,,Jeho denníky. Zaznamenávam si všetko, čo kedy povie a ako to povie a s čím má problémy. Také veci. Môžem tak sledovať jeho pokroky."
,,To je kopa roboty."
,,Je." Odmlčala sa. ,,Nesadnete si?"
Sadli si k stolu a Denise mu vysvetlila - pokiaľ bola schopná -, v čom spočívajú Kylove problémy. Presne tak ako predtým Judy.
,,Prečo je preňho hovorenie také tažke?" spýtal sa.
,,Veď to je práve otázka. Nikto nevie."
,,Ale nerozpráva tak zle," namietol Taylor. ,,Keď sme si hádzali loptu, vravel hoď mi ju, a keď ju chytil, povedal výborne."
V podstate štyri slová. Hoď mi ju. Výborne. Mohla povedať: To nie je veľa, a bola by mala pravdu. Lenže Taylor bol milý a jej sa v tej chvíli nechcelo rozvíjať debatu o Kylových obmedzených rečových schopnostiach. ,,Myslím, že to súvisí skôr s vami, nie s Kylom. Mali ste s ním veľkú trpezlivosť, čo väčšina ľudí nemá. Pripomínate mi niektorých kolegov učiteľov."
,,vy ste boli učiteľkou?"
,,Učila som tri roky až do Kylovho narodenia."
,,Páćilo sa vám to?"
,,Veľmi. Učila som druhákov a to je skvelý vek. Učiteľov majú ešte radi a chcú sa niečo naučiť."
Taylor sa napil a pozorne sa jej prizeral ponad okraj pohára. Sedieť v jej kuchyni a pozorovať jej výraz na jej tvári - zrazu bola akási mäkšia, menej ostražitá. Okrem toho vycítil, že nie je zvyknutá hovoriť o sebe.
,,Vrátite sa k tomu?"
,,Raz áno. A čo vy? Povedali ste, že máte stavebnú firmu."
Taylor prikývol. ,,Už dvaásť rokov."
,,A staviate domy?"
,,Predtým som staval, ale teraz robím hlavne prestavby. To ma baví viac, ako stavať nové. Musíte pracovať s tým, čo tu už je, a nie je to také ľahké, ako by ste predpokladali. Navyše, ľudia majú väčšinou rozpočet a musíte to vymyslieť tak, aby za svoje peniaze dostali čo najviac."
,,Myslíte si, že by sa dalo niečo urobiť s týmto domom?"
,,Keby ste chceli, vyzeral by ako nový. Závisí od toho, koľko by ste do toho chceli investovať."
,,Nuž... práve mi dierou vo vrecku vypádava posledných desať dolárov," vyhlásila statočne.
Taylor nasadil vážnu tvár. ,,Hm... hm... tak potom nedáme zlaté kohútiky a pravdepodobne nebude ani krytý bazén."
Obaja sa rozosmiali.
,,A práca v Osmičkách? Ako sa vám páči?" spýtal sa.
,,Celkom ujde. Také niečo práve potrebujem. A Ray je fantastický. Súhlasí, aby Kyle spával vzadu, keď pracujem."
,,Povedal vám o svojich deťoch?"
Denise trocha nadvihla obočie. ,,Vaše mam mi položila rovnakú otázku."
,,Sme malé mesto. Časom sa každý pýta na to isté. No ľudia sa zväačša pýtajú len tak, aby zabili čas. Niet tu veľmi čo robiť."
,,A čo robíte rád vy? Myslím vo voľnom čase."
,,Keď si utrhnem chvíľu, idem na poľovačku."
,,Na to by sa niektorý moji známi v Atlante dívali zvrchu."
,,Čo mám na to povedať? Som len obyčajný chlapec z juhu."
Znava jej udrelo do očí, ako sa líši od mužov, s ktorými predtým chodila. Nielen v tom, čo robí a ako vyzerá, ale hlavne preto, že je spokojný vo svete, ktorý si pre seba vytvoril. Netúži po sláve ani po  miliónoch dolárov.
Kyle zavolal z kúpelne a Denise odpovedala: ,,Už to bude, srdiečko."
Taylor dopil čaj. ,,No, pôjdem už.
,,Vrátite sa na veselicu?
Taylor prikývol. ..Asi im vŕta v hlavách, kde som."
Figliarsky sa usmiala. ,,Myslíte si, že o nás klebetie?"
,,Asi."
,,Zrejme si na to budem musie´t zvyknúť."
,,Nič sa nebojte. Ja im už vysvetlím, že to nič neznamenalo."
Kým si stihla zahryznúť do jazyka, jej slová boli vonku. ,,Pre mňa to niečo znamenalo."
Taylor na ňu uprel pohľad a zamyslel sa nad tým, čo práve povedala. Denise pri tom oblial razpačitý rumenec. ,,Pracujete zajtra?" spýtal sa napokon.
,,Nie," vyhŕkla trocha prirýchlo.
Taylor sa zhlboka nadýchol. Bože, ale je pekná. ,,Môžem vás teda s Kylom vziať na veselicu? Kylovi sa určte budú páčiť kolotoče."
,,Pôjdem rada," povedala ticho.

 

 TAYLOR potom večer v posteli dumal nad tým, čo sa vlastne stalo. Začalo sa to ako obyčajný deň a napokon sa z toho vyvinulo čosi, čo neočakával. Celá situácia s Denise nabrala na obrátkach, zrazu sa to valilo ako lavína.
Iste, ke príťaŽlivá a inateligentná, ale inteligentné a príťažlivé ženy stretol aj predtým. Lenže v nej bolo čosi... Vzniklo medzi nimi niečo, čo spôsobilo, že jeho zvyčajne pevné sebaovládanie o trośičku povolilo. Z nedostatku výstižnejšieho slova by dokonca povedal, že je to príjemné. Ale veď to nemá nijakú logiku, povedal si, keď si prehadzoval vankúš a pobúchal ho rukou. Sotva ju pozná. Okrem toho sa nechce viazať. Už to zažil.
Náhle zo seba podráždene striasol prikrývku. Prečo sa, preboha, ponúkol, že ju odvezie domov? A preču ju pozval na zajtra? A čo je najhoršie, prečo je taký nesvoj, keď si má na to odpovedať?

 

 

Piata kapitola

Nedeľa bola milosrdne chladnejšia ako sobota a navečer sa zdvihol vánok. Denise vyšla na verandu vo chvíli, keď Taylor zabočil na príjazdovú cestu.
Dúfala, že na nej nevidieť nervozitu. Bolo to jej prvé rande po celej večnosti. Iste, bude s nimi Kyle, takže to nie je naozajstné rande, ale predsa len jej to tak prichodilo.
,,Zdravím," zavolal Taylor. ,,Dúfam, že nejdem neskoro."
,,Kdeže," odvetila. ,,Práve včas."
,,Aoj, Tajor," zavolal Kyle.
Taylor otvoril dvere a pomohol mu hore. ,,Ahoj, Kyle. Tešíš sa na veselicu?"
,,Je obvudné auto," povedal celý šťastny. Hneď ako sa vyškriabal hore, vliezol za volant a pokúšal sa ním krútiť zboka nabok, napodobňujúc zvuk motora.
,,Celý deň rozprával len o vašom aute." vysvetlila Denise.
 Keď Taylor jej otváral dvere, aby mohla nastúpiť, zachytila vôňu jeho kolínskej. Nič svetové, zrejme niečo z miestnej drogérie, ale aj tak ju dojalo, že si ju dal. Keď si sadol za volant, Kyle mu hneď vyliezol na kolená.
Denise pokrčila plecami a na tvári mala výraz - čo som vám povedal?
Taylor otočil kľúčom. ,,Dobre, mužíček, ideme na to."
Urobil veľké S, nadskakujúc na trávniku. Napokon vyšli na cestu. Kyle sa spokojne zošuchol z Taylorových kolien a Taylor opä%t prevzal volant. Zamirili do mesta.
Bol posledný večer veselice, davy už zredli a kúsok od hlavnej ulice našli voľné miesto na parkovanie. Kolotoče a iné atrakcie však bežali naplno - deti a rodičia si chceli vychutnať posledné hodiny zábavy. Zajtra sa všetko vydá na cestu do ďalšieho mesta.
,,No, Kyle - čo chceš robiť?" spýtala sa Denise.
Ukázal na kolotoč s desiatkou reťazových hojdačiek. Každé dieťa sedelo na jednej a všetky pišťali od radosti i od strachu. Kyle ich fascinovane pozoroval. ,,Je hojdačka," povedal. ( Je ojdakka.)
,,Chceš sa zviesť?" spýtala sa Denise.
,,Hojdačka," prikývol.
,,POvedz - chcem sa zviesť na hojdačke."
,,Chcem sa zviesť na hojdačke," šepol. ( Cem sa viezť na hojdakke.)
,,Tak dobre," Denise zbadala búdku s lístkami a siahla do kabelky. Taylor ju zadržal. ,,Nechajte ja to zaplatím. Ja som vás sem pozval, pamätáte?"
,,Ale Kyle..."
,,Aj jeho som pozval."
Taylor kúpil lístky a postavil sa do radu. Kolotoč zastavil a vyprázdnil sa.Denise zaviedla Kyle k hojdačke. Zdvihla ho, posadila na sedačku a spustila bezpečnostnú zábranu.
,,Je hojdakka," povedal zasa Kyle.
Položila mu ruky na zábranu. ,,Tu sa pevne drž a nepúšťaj sa." Kyle sa od radosti rozosmial.
,,Drž sa," povedala dôraznejšie.
Vrátila sa k Taylorovi a v duchu sa modlila, aby ju Kyle poslúchol. Kolotoč sa pohol, najprv pomaly a potom zhráchľoval. Pri druhej obrátke sa hojdačky začali odstredivou silou vysúvať. Kyle preletel popri nich stále rozosmiaty. Keď sa pred nimi mihol druhý raz, Denise si všimla, že ruky drží stále tam, kde treba. Od úľavy si výdychla.
,,Vyzeráte prekvapená," poznamenal Taylor.
,,Veď aj som. Na takom kolotoči je po prvý raz."
,,Vy ste ho ešte nikdy nevzali?"
,,Myslela som si, že na to ešte nie je pripravený."
,,Pretože má problém s rozprávaním?"
,,Čiastočne. Je toho ešte veľa, čomu v súvislosti s ním nerozumieem." Zrazu zatúžila, aby Taylor Kylovi porozumel, aby porozumel, aké boli posledné štyri roky - aby porozumel jej.
,,Viete," začala ticho. ,,pre deti je jazyk čosi oveľa viac než len reč. Prostredníctvom neho spoznávajú svet. Tak sa naučia, že pec je horúca a nemusia sa jej dotknúť, dozvedia sa, že prechádzať cez ulicu je nebezpečné a nemusí ich zraziť auto. Ak Kyle nemôže pochopiť pojem nebezpečenstva, ako ho mám tieto veci naučiť? Keď v tedy v noci odišiel do močarísk, nebál sa, keď ste ho nakoniec našli. Nebál sa, lebo som ho nenaučila, čo sa môže stať, nevedel dosť, aby sa bál. Ak si vezmete všetky možné nebezpečenstvá a predstavíte si, že každé mu musím doslova ukázať, namiesto aby som mu o tom povedala - už ani nezrátam, koľko ráz to s ním bolo iba o vlások. Vylezie privysoke a chce zoskočiť, jazdí na bicykli príliš blízko hradskej, rozbehne sa k vrčiacim psom... každý deň niečo nové."
Na chvíľu zatvorila oči, akoby si to všetko oživovala. ,,Ale najčastejšie sa bojím najobyˇvajnejších vecí. Či bude niekedy nermálne rozprávať, či bude chodiť do normálnej školy, či bude mať kamarátov, či s ním budem musieť navždy pracovať. To sú veci, pre ktoré v noci nespávam."
Zmĺkla. Ďalšie slová prišli pomalšie, každú slabiku podfarbovala bolesť. ,,Ale nechcem, aby ste si mysleli, že ľutujem, že ho mám. Ľúbim ho celým srdcom. Ale..." zadívala sa na kolotoč, ,,... celkom tak som si výchovu dieťaťa nepredstavovala."
,,To všetko som si neuvedomil," povedal Taylor ticho."
Zrazu mala pocit, že to s tým zdôverovaním prehnala, a smutne sa usmiala. ,,Asi som to vykreslila pekne beznádejne, však?"
,,Nie, nie," zaklamal. V zapadajúcom slnku zvláštne žiarila. Vystrela ruku a dotkla sa jeho ramena. Ruku mala mäkkú a teplú.
,,V klamaní nie ste veľmi dobrý," povedala. Mali by ste vždy hovoriť pravdu. Viem, že to znelo hrozne, ale sú aj dobré veci a o tých som vám nepovedala."
Taylor trocha nadvihol obočie. ,,Aj dobré?" spýtal sa. Denise sa pri jeho otázke zasmiala.
,,Keď si nabudúce budem vylievať srdce, zastavte ma, dobre?"
Hoci to povedala zľahčujúco, hlas ju prezradil. Taylor  vycítil, že prvý človek, ktorému sa takto zdôverila, a vedel, že to nie je chvíľa na žartovanie.
Kolotoč sa zastavil. Kyle hompáľal na sedačke nohami a zavolal.,,Hóójdakka!"
,,Chceš ešte raz?" zavolala Denise.
,,Áno," odvetil a prikývol.
Taylor podal kolotočierovi ďalší lístok a vrátil sa k Denise. Keď sa kolkotoč opäť pohol, oprel sa lakťami o zábradlie. ,,Povedzte mi o tých dobrých stránkach," vyzval ju tichým hlasom.
Kyle okolo nich dva razy preletel a Denise mu zakaždým zakývala. Až potom sa spýtala: ,,Naozaj to chcete vedieť?"
,,Chcem."
Odkašľala si. ,,V poriadku, teda tie dobré stránky. Kyle sa zlepšuje, pomaly, ale isto. Vlani obsahoval jeho slovník len takých pätnásť-dvadsať slov. Tento rok je to už vyše sto a niekedy zloží tri-štyri slová do jednej vety. Už mi vie povedať, že hladný, že je ustatý a čo chce jesť. To sa naučil len v posledných mesiacoch."
Zhlboka sa nadýchla. ,,Aby ste rozumeli, každý deň namáhavo pracuje. Kým sa iné deti hrajú vonku, on sedí na stoličke a díva sa do obrázkových knižiek. Trvá mu hodiny, kým sa naučí veci, ktoré ostatné deti pochopia za niekoľko minút." Odmlčala sa a do očí jej vstúpil vzdor. ,,Ale usiluje sa, deň čo deň sa usiluje. Nesťažuje sa. Jednoducho robí, čo treba. Keby ste vedeli, koľko úsilia musí vynaložiť, aby niečo pochopil, ako veľmi chce urobiť ľuďom radosť, ako veľmi chce, aby ho ľudia mali radi, a pritom si ho nevšímajú..." Musela sa so vštkých síl opanovať.
,,Netušíte aký pokrok urobil, Taylor. Poznáte ho len krátko. Keby ste však vedeli, kde začínal a koľko prekážok odvtedy prekonal, boli by ste naňho hrdý." Napriek úsiliu neplakať jej vyhŕkli do očí slzy. ,,Kyle má v sbe viac srdca, viac ducha ako hociktoré iné dieťa. Je to najúžasnejší chlapček, akého si mam môže želať. Napriek tomu je to najväčšie šťastie, aké ma mohlo postretnúť."
Celé roky tie slová v sebe dusila, po všetky roky ich chcela niekomu povedať -  a teraz taká úľava, keď ich vyslovila.
Taylor prehĺtal hrču v hrdle. Nespúšťal z nej pohľad, keď rozprávala o synovi - o absolútnom strachu a o absolútnej láske -, a jeho nasledujúci počin bol takmer inštinktívny. Zľahka ju vzal za ruku. Bol to preňho cudzí pocit, zabudnutá rozkoš. Neodtiahla sa.
Voľnou rukou si zotrela slzu, ktorá jej stekala po líci. Posmrkla. Vyzerala na dne, no jednako vzdorne a krásne.
,,To bolo to najkrajšie, čo som kedy počul," povedal.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 





 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

hi dp ek

(cialis, 24. 2. 2021 8:48)

cheap cialis

High-priced Blood Insist upon associated with older people

(AdedyNichiodix, 12. 10. 2018 23:16)

Compression est comment poupe votre sang pousse contre les parois de vos arteres lorsque votre coeur sentiment pompe le sang. Arteres sont les tubes qui transportent prendre offre sang loin de votre coeur. Chaque culture votre coeur bat, il pompe le sang par vos arteres a la flanerie de votre corps.
https://www.cialispascherfr24.com/le-prix-du-cialis-au-maroc/

Blood Tension - Taylor & Francis Online

(AdedyNichiodix, 28. 9. 2018 14:14)

Compression est comment poupe votre sang pousse contre les parois de vos arteres lorsque votre coeur determination pompe le sang. Arteres sont les tubes qui transportent prendre offre sang loin de votre coeur. Chaque age votre moelle bat, il pompe le sang par vos arteres a la prendre facilement de votre corps.
https://www.cialispascherfr24.com/cialis-bon-marche/

Outrageous Blood Pressure - Jingoistic Nerve

(AliatteGet, 11. 7. 2018 2:42)

Pression arterielle est comment dur votre sang pousse contre les parois de vos arteres lorsque votre coeur sentiment pompe le sang. Arteres sont les tubes qui transportent prendre offre sang loin de votre coeur. Chaque age votre coeur bat, il pompe le sang a tous egards vos arteres a la reste de votre corps.
https://www.cialispascherfr24.com/commander-cialis-quebec/